Kapitola 12: Jeden druhému

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy milovali navzájom. Podľa toho všetci spoznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku jedni k druhým.“
– Ježiš z Nazareta (Ján 13:34–35)

Ak by sme mali celú túto knihu zhrnúť do jednej jedinej vety, bola by to táto: Kresťanstvo nie je sólo šport pre jednotlivcov, ktorí majú svojho súkromného Boha; je to živý organizmus, v ktorom umiera sebecké „Ja“ a rodí sa novozmluvné „My“.

V západnom svete sme posadnutí individualizmom. Všetko meriame cez vlastný komfort, vlastnú sebarealizáciu, vlastné pocity a vlastný úspech. A najsmutnejšie je, že túto sebeckú kultúru sme bez váhania prepašovali priamo do srdca kresťanstva.

Koľkokrát si počul frázy: „Máš už svojho osobného Spasiteľa?“, „Viera je moja súkromná intímna vec,“ alebo „Mne stačí môj osobný vzťah s Ježišom v mojej izbe“?

Zastav sa na sekundu. Výraz „osobný Spasiteľ“ v celej Biblii nenájdeš ani raz! Ani Ježiš, ani Peter, ani Pavol ho nikdy nepoužili. Ježiš nie je tvoj súkromný sluha ani tvoj domáci maznáčik na upokojenie nervov. Ježiš je Pán celého vesmíru a Kráľ spoločenstva.

A teraz sa priprav na štatistický údaj, ktorý ti vyrazí dych: V gréckom texte Novej zmluvy sa slovo allélón (navzájom, jeden druhému, medzi sebou) nachádza presne 100-krát.

A z týchto sto výskytov je 58 priamych príkazov a výziev pre život spoločenstva (podľa toho, ako sa počíta, sa číslo môže o jeden či dva líšiť) (zvyšok tvoria dejové opisy a varovania). Päťdesiatosem konkrétnych inštrukcií od Ježiša a apoštolov o tom, ako máme žiť spolu! Nemôžeš nasledovať Krista a ignorovať jeho telo.

Mnoho kresťanov, ktorí zažili v cirkvi zranenie, sa bráni jednou vetou: „Ja sa s ľuďmi len zraním, Boh mi úplne stačí.“ Neodbi to ako výhovorku. Kto túto vetu hovorí, má za sebou takmer vždy skutočnú jazvu: zradenú dôveru, ohovorenie, vylúčenie, roky, počas ktorých mu spoločenstvo ublížilo viac, než mu pomohlo. Tá bolesť je reálna a nikto ju nemá právo zľahčovať.

Presne z tejto bolesti sa rodí aj argument, ktorý si postoj oblieka do zdania duchovnosti:

„Ľudia sú nespoľahliví, klamú a sklamú ťa. Načo sa mám viazať na spoločenstvo a riskovať ďalšie sklamanie? Pavol v liste Filipanom píše: ‚S bázňou a trasením pracujte na svojej spáse!‘ (Flp 2:12). Spása je predsa individuálna záležitosť medzi mnou a Bohom. Keď zomriem, pred Božím súdom budem stáť sám, nie s celým zborom.“

Znie to duchovne a sebestačne. Lenže aj tu ide o ukážkové vytrhnutie verša z kontextu. Keď Pavol píše vo Filipanom 2:12: „Pracujte na svojej spáse,“ v gréckom texte je sloveso v množnom čísle (katergazesthe – vy všetci spoločne pracujte!). A o čom hovorí celá druhá kapitola Filipanom? Hovorí o tom, aby sme „nepozerali každý len na svoje vlastné veci, ale aj na veci iných“ a mali v sebe to isté zmýšľanie, aké bolo v Kristovi Ježišovi, ktorý sa zriekol seba samého a vzal na seba podobu sluhu.

Apoštol Ján v 1. liste Jána 4:20 napísal vetu, ktorá je ako ľadová sprcha pre každého osamelého duchovného samotára:

„Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, ako môže milovať Boha, ktorého nevidí?“

Nemôžeš milovať Hlavu a ignorovať jej telo. Láska k Bohu sa overuje na láske k bratom a sestrám. A tá zranená dôvera, o ktorej bola reč vyššie, sa nelieči útekom do samoty. Lieči sa pomaly a opatrne, ale lieči sa v tom istom tele, ktoré ju spôsobilo.

Päťdesiatosem výziev k vzájomnosti: Päť tvárí rodinnej lásky

Keď si prejdeš týchto 58 novozmluvných výziev vzájomnosti, uvidíš pred sebou živý domáci poriadok rodiny Božieho kráľovstva. Tieto výzvy sa dajú zhrnúť do piatich základných rozmerov, v ktorých sa prejavuje skutočné puto medzi bratmi a sestrami:

Milovať sa navzájom (Agapáte allélús)

Toto je najčastejší z celej päťdesiatosemky. Príkaz milovať sa navzájom sa v Novej zmluve v rôznych formuláciách opakuje viac ako dvadsaťkrát, samotná veta „milujte sa navzájom“ šestnásťkrát:

„Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom...“ (Ján 13:34)
„Nebuďte nikomu nič dlžní, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali...“ (Rimanom 13:8)
„Láska k bratom nech je bez pretvárky... v bratskej láske buďte k sebe navzájom láskaví...“ (Rimanom 12:9–10)
„Láska nech prikrýva množstvo hriechov; buďte k sebe navzájom pohostinní bez reptania.“ (1. Petrov 4:8–9)

Svet nespozná, že sme Ježišovi učeníci, podľa našich teologických prednášok, podľa dokonalej hudobnej produkcie ani podľa najmodernejšej techniky na pódiu. Ježiš povedal jasne: Svet to spozná podľa toho, či máme medzi sebou skutočnú lásku.

Slúžiť si a podriaďovať sa navzájom

V Kristovom kráľovstve neexistuje jednosmerná ulica autority. Podriadenosť je vzájomná:

„Ale skrze lásku slúžte jeden druhému.“ (Galaťanom 5:13)
„Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom.“ (Efezanom 5:21)
„Podobne mladší, podriaďte sa starším; a všetci sa navzájom opášte pokorou, lebo Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ (1. Petrov 5:5)
„V preukazovaní úcty predchádzajte jeden druhého.“ (Rimanom 12:10)

Všimni si verš z 1. Petra 5:5: Peter neprikazuje jednostrannú poslušnosť. Hovorí: Všetci sa navzájom opášte pokorou. Každý kľačí pred každým.

Prijímať sa a odpúšťať si navzájom

Spoločenstvo nie je výberový klub dokonalých ľudí. Je to poľná nemocnica pre hriešnikov:

„Preto prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás na Božiu slávu.“ (Rimanom 15:7)
„Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak má niekto proti niekomu sťažnosť; ako aj Kristus odpustil vám, tak aj vy.“ (Kolosanom 3:13)
„Buďte k sebe navzájom láskaví, milosrdní, odpúšťajte si navzájom, ako aj vám Boh v Kristovi odpustil.“ (Efezanom 4:32)
„Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení.“ (Jakub 5:16)

Všimni si adresáta u Jakuba: navzájom. Nie jednosmerne k jednému človeku, ktorý je na to poverený, ale jeden druhému – v oboch smeroch. Vyznanie tu nie je úkon, ktorý vybavíš u niekoho iného; je to spôsob, akým spolu žijeme.

Napomínať sa a povzbudzovať sa navzájom

Skutočná láska nie je toxická pozitivita, ktorá zatvára oči pred hriechom a sebadeštrukciou:

„Denne sa vzájomne povzbudzujte, kým trvá to ‚dnes‘, aby nikoho z vás nezatvrdilo mámenie hriechu.“ (Hebrejom 3:13)
„Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a dobrým skutkom; neopúšťajme svoje zhromaždenie... ale povzbudzujme sa navzájom...“ (Hebrejom 10:24–25)
„Vyučujte a napomínajte sa navzájom žalmami, hymnami a duchovnými piesňami...“ (Kolosanom 3:16)

Niesť si navzájom bremená

Toto je vrchol praktickej solidarity:

„Neste si navzájom bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Galaťanom 6:2)

Balvan verzus batoh: Geniálna lekcia z Galaťanom 6

Pri téme nesenia bremien narážajú mnohí ľudia na zdanlivý rozpor v 6. kapitole Listu Galaťanom.

Pozri sa na tieto dva verše, ktoré stoja len pár riadkov od seba:

Verš 2: „Neste si navzájom bremená (baré), a tak naplníte Kristov zákon.“
Verš 5: „Lebo každý ponesie svoje vlastné bremeno (fortion).“

Ako je to možné? Protiirečí si Pavol v tom istom odseku? Máme si niesť bremená navzájom, alebo má každý niesť svoje vlastné?

Odpoveď sa skrýva v gréckom jazyku, ktorý pre slovo „bremeno“ použil dva úplne odlišné výrazy:

Vo verši 2 je použité slovo baros (množné číslo baré). Baros označuje drvivé, obrovské, neznesiteľné bremeno – ťažký balvan, ktorý spadol na človeka a pritlačil ho k zemi. Sú to životné tragédie: náhla smrť v rodine, strata zamestnania, diagnostikovaná ťažká choroba, hlboká klinická depresia alebo rozvod. Takýto balvan človek fyzicky ani psychicky nedokáže uniesť sám. Ak mu nepribehnú na pomoc bratia a sestry a nenadvihnú ten balvan spolu s ním, ten človek pod ním zahynie. To je novozmluvné allélón: telo pribieha na pomoc trpiacemu údu.

Vo verši 5 je použité slovo fortion. Fortion bol v staroveku technický termín pre vojenský batoh rímskeho legionára alebo bežný náklad, ktorý si človek nesie na chrbte na dennej ceste. Je to osobná zodpovednosť každého jednotlivca: vstávať ráno do práce, platiť svoje účty, starať sa o vlastné telo, upratovať si izbu, robiť pokánie zo svojich vlastných hriechov. Tento batoh za teba nikto iný neodnesie. Ak si zdravý a odmietaš pracovať, nikto nemá povinnosť ťa živiť.

Zrelé novozmluvné spoločenstvo funguje v rovnováhe:

Nezamieňa batoh za balvan: nepodporuje lenivosť a parazitovanie tých, ktorí odmietajú niesť svoju osobnú zodpovednosť (fortion).
Ale nikdy nenechá brata samého pod balvanom: keď príde skutočná tragédia (baros), celé telo vstane, vytiahne peňaženky, čas a modlitby a nesie ten náklad spoločne.

Päťdesiatosemkrát tvárou v tvár: Rozbitie nedeľného kina

Predstav si typickú nedeľnú bohoslužbu: prídeš do sály, sadneš si do radu stoličiek a dve hodiny sa dívaš na zátylok človeka pred sebou a na reflektormi osvetlené pódium. Po skončení programu prehodíš pri dverách dve formálne vety („Ako sa máš?“ – „Dobre, vďaka.“) a odchádzaš domov do svojej samoty.

A teraz si otvor grécky Nový zákon.

Päťdesiatosemkrát v ňom Ježiš a apoštoli priamo prikazujú vzájomnosť cez slovo allélón – jeden druhému, navzájom, medzi sebou:

Milujte sa navzájom (Ján 13:34 – opakuje sa 16-krát)
Prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus prijal vás (Rimanom 15:7)
Neste si navzájom bremená (Galaťanom 6:2)
Buďte k sebe navzájom láskaví, milosrdní, odpúšťajte si navzájom (Efezanom 4:32)
Vyznávajte si navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého (Jakub 5:16)
Slúžte si navzájom v láske (Galaťanom 5:13)
Podriaďujte sa jeden druhému v bázni pred Kristom (Efezanom 5:21)
Povzbudzujte sa navzájom každý deň, kým trvá „dnes“ (Hebrejom 3:13)

Zastav sa a polož si nepríjemnú, poctivú otázku: Ako chceš praktizovať týchto 58 príkazov, keď sedíš v kine a dívaš sa na chrbty ľudí?

Nedá sa to. Ani jeden z týchto príkazov nie je smerovaný od diváka k pódiu. Všetky vyžadujú očný kontakt, bezpečný priestor a spoločný stôl. Vyžadujú prostredie, kde môžeš zložiť masku úspešného kresťana, priznať zlyhanie a dovoliť bratovi, aby ti pomohol uniesť tvoj balvan.