Kapitola 11: Ako čítať Bibliu a nezblázniť sa

„Litera zabíja, ale Duch oživuje.“
– Apoštol Pavol (2. Korinťanom 3:6)

Predstav si, že by ti tvoja priateľka alebo najlepší kamarát poslal z cudziny dlhý, päťstranový osobný list.

Písal by ti o tom, čo prežíva, ako sa mu cnie, spomenul by pár vtipných zážitkov z cesty, vysvetlil by ti nedorozumenie, ktoré sa medzi vami stalo pred odchodom, a na záver by ťa poprosil, aby si mu doniesol kabát a knihy, ktoré si zabudol v tvojej izbe.

Ako by si ten list čítal? Vzal by si nožnice, rozstrihal list na dvesto malých kúskov po jednej vete, očísloval ich, náhodne ich vytiahol z klobúka a vyhlásil: „Pozrime sa, čo mi dnes hovorí veta číslo 37! ‚Prines mi kabát, ktorý som nechal v Troade u Karpa.‘ Aha! To znamená, že zajtra si musím kúpiť zimnú vetrovku!“

Pravdepodobne by si si pomyslel, že človek, ktorý toto robí, prišiel o rozum.

A predsa – presne toto robia milióny kresťanov s Bibliou každé jedno ráno a každú jednu nedeľu.

Otvoríme Písmo, vytiahneme z neho jednu jedinú polovicu vety, vytrhneme ju z historického, literárneho aj teologického kontextu a postavíme na nej celé cirkevné učenie, manipuláciu alebo životné rozhodnutie. Tejto metóde sa v teológii hovorí proof-texting (dokazovanie vytrhnutými veršami).

Výsledkom je, že z knihy, ktorá mala prinášať život, slobodu a jednotu, sme urobili zbierku paragrafov, zbraní a zákonov, ktorými sa kresťania už päťsto rokov navzájom tlčú po hlavách.

Ak chceš žiť novozmluvnú realitu, musíš sa znova naučiť čítať Písmo tak, ako bolo napísané.

Skôr než sa do vytrhávania veršov pustíme, treba počuť námietku, ktorá znie pobožne a nie je vymyslená:

„Biblia je predsa Božie slovo! Apoštol Pavol jasne píše v 2. Timotejovi 3:16: ‚Každé písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na učenie...‘ To znamená, že každý jeden verš je sám o sebe Božím výrokom pre mňa. Načo komplikovať jednoduchú vieru nejakou históriou, kontextom a kultúrou? Ak je to napísané v Biblii, platí to doslova, tu a teraz!“

A v jednej veci má táto námietka úplnú pravdu. Biblia je Božie slovo a Pavlova veta o inšpirovanosti Písma platí presne tak, ako je napísaná. Táto kniha inšpirovanosť Písma nespochybňuje ani na jedinom riadku a nemá v pláne začať teraz.

Lenže argument má jeden fatálny háčik: aj diabol v púšti citoval Ježišovi presné biblické verše!

Keď diabol pokúšal Ježiša (Mt 4:6), citoval Žalm 91:11–12: „Veď svojim anjelom prikáže o tebe a ponesú ťa na rukách, aby si si neudieral nohu o kameň.“ Text bol citovaný stopercentne doslovne a presne. A čo mu Ježiš odpovedal? Odpovedal mu iným Písmom v kontexte: „Je tiež napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!“

Diabol nepopiera Bibliu – diabol ju vytrháva z kontextu a používa ju proti Božiemu charakteru. Ak čítaš verše izolovane bez Ducha a bez celkového príbehu, môžeš z Biblie „dokázať“ čokoľvek: od upaľovania čarodejníc cez otrokárstvo až po to, že ženy nesmú hovoriť ani slovo a muži si nesmú holiť bradu. Inšpirovanosť textu a spôsob, akým ho čítaš, sú dve rôzne otázky. Práve tá druhá je témou tejto kapitoly.

Odkiaľ sa vzal návyk čítať Bibliu po kúskoch

Kde sa vzal náš moderný návyk vnímať Bibliu ako zbierku izolovaných čísel?

V 9. kapitole sme videli, že pôvodné spisy Novej zmluvy boli napísané ako celistvé listy. Nemali žiadne kapitoly a žiadne verše.

• Kapitoly pridal začiatkom 13. storočia (cca 1203–1206) v Paríži Stephen Langton.
• Očíslované verše pridal v roku 1551 v Ženeve tlačiar Robert Estienne.

Tieto dve technické pomôcky zmenili psychológiu čítania.

Na prelome 16. a 17. storočia (v období tzv. protestantskej ortodoxie, približne po roku 1590) vznikol v akademickej teológii zvyk budovať dogmatické systémy metódou dicta probantia (doslova: „dôkazové výroky“). Teológ napísal tvrdenie – napríklad o krste alebo predurčení – a pod to zavesil desať izolovaných veršov z rôznych kníh Biblie ako dôkazy. Nikoho nezaujímalo, komu Pavol ten list písal, aký problém v tom meste riešil a čo bolo v predchádzajúcej vete. Verš sa stal „dôkazovým materiálom“ na súde.

V 19. storočí tento trend vyvrcholil v hnutiach ako dispenzacionalizmus a v masovo tlačených študijných Bibliách (ako slávna Scofield Reference Bible). Kresťania dostali Bibliu s krížovými odkazmi a poznámkami, ktoré ich učili skákať z jedného verša na druhý po celej knihe bez toho, aby si niekedy prečítali čo i len jeden jediný Pavlov list v celku od začiatku do konca.

A k tomu sa pridal ďalší detail: radenie listov v našich Bibliách. Väčšina ľudí si myslí, že listy Novej zmluvy sú zoradené chronologicky – podľa toho, ako ich Pavol postupne písal. Omyl! Pavlove listy sú zoradené podľa bežného helenistického zvyku antiky: podľa dĺžky textu – od najdlhšieho po najkratší!

Najprv sú zaradené listy zborom: od najdlhšieho Listu Rimanom (16 kapitol) cez Korinťanom, Galaťanom, Efezanom až po najkratší 2. Tesalonickým. (Jedinou drobnou výnimkou je Galaťanom, ktorý je o niečo kratší než Efezanom, no historicky bol zaradený pred ním kvôli vážnosti témy). A potom nasledujú listy jednotlivcom – opäť od najdlhšieho (1. Timotejovi) po najkratší (Filémonovi).

Tento zvyk radenia podľa dĺžky spôsobuje, že ako prvý čítame List Rimanom – mimoriadne hutný, komplexný a teologicky najnáročnejší list, ktorý Pavol napísal až na samom konci svojej tretej misijnej cesty –, namiesto toho, aby sme začali listami, ktoré písal mladým zborom ako prvé (napríklad 1. Tesalonickým).

Ukážme si tragédiu proof-textingu na konkrétnom príklade, ktorý sa bytostne dotýka celej tejto knihy: na 1. liste Korinťanom, kapitolách 11 až 14.

V modernej praxi berieme tieto kapitoly ako štyri úplne oddelené témy:

• Kapitolu 11 citujeme raz za mesiac pri Večeri Pánovej (a vystrašíme ľudí nehodným jedením).
• Kapitolu 12 rozoberáme na seminároch o duchovných daroch.
• Kapitolu 13 (slávnu pieseň lásky) čítame na svadbách zaľúbeným párom ako romantickú poéziu.
• Kapitolu 14 vyťahujú charizmatici pri spore o hovorení jazykmi a tradicionalisti pri vete, že „ženy nech v zbore mlčia“.

Pre apoštola Pavla to však neboli štyri témy! Bola to jedna jediná, neprerušená argumentačná línia o tom, ako má fungovať spoločenstvo, keď sa zíde!

Pozri sa na tú geniálnu stavbu:

1. 1. Kor 11 (Stôl a telo): Pavol začína Večerou Pánovou. Hovorí: vaša schôdzka je rozbitá, lebo bohatí pohŕdajú chudobnými a nerozoznávajú, že sú jedno telo.
2. 1. Kor 12 (Dary a údy): Pavol pokračuje: prečo ste jedno telo? Pretože v každom z vás pôsobí ten istý Duch! Oko nemôže povedať ruke, že ju nepotrebuje, a ten najslabší úd je nevyhnutný.
3. 1. Kor 13 (Agapé ako motor): Pavol nespomína svadby! Hovorí: ak máte všetky tieto dary – jazyky, proroctvá, vieru, čo hory prenáša –, ale nemáte medzi sebou skutočnú sebaobetujúcu lásku, ste len rinčiaci kov a prázdny zvuk. Láska nie je emócia; je to lepidlo, ktoré drží dary pohromade, aby ste sa nimi navzájom nezničili!
4. 1. Kor 14 (Priebeh stretnutia pri stole): A ako to má vyzerať v praxi? „Keď sa zídete, každý niečo má... nech sa všetko deje na budovanie!“ (1Kor 14:26). Žiadny chaos, žiadna pýcha jedného človeka, priestor pre dvoch či troch prorokov a vzájomné počúvanie.

Keď rozsekáš tento text na štyri kapitoly a sto veršov, stratíš celú pointu. Keď ho prečítaš na jedno posedenie za dvadsať minút, spadne ti sánka. Uvidíš živý, fungujúci, láskou poháňaný organizmus.

Zlaté pravidlá čítania: od písmena k životu

Ako teda čítať Bibliu, aby ti prinášala život a nebola nástrojom na manipuláciu? Drž sa týchto štyroch pravidiel.

Čítaj celé knihy na jeden záťah

Keď dostaneš e-mail alebo list, neprečítaš si z neho jednu vetu. Pavlove listy nie sú dlhé: Filipanom prečítaš za 12 minút, Galaťanom za 15 minút, Rimanom za hodinu. Urob si dobrý čaj, sadni si a prečítaj celý list naraz. Vnímaj tón, náladu, hlavný konflikt a celkový príbeh.

Pýtaj sa: Komu to písal a aký problém riešil?

Žiaden novozmluvný list nevznikol ako abstraktná akademická učebnica dogmatiky. Každý jeden list bol reakciou na konkrétnu krízu v konkrétnom meste:

• V Galaťansku sa veriaci vracali k obriezke a zákonníctvu.
• V Korinte mali chaos pri stole, súdili sa medzi sebou a pýšili sa darmi.
• V Kolosách ich ovplyvňoval gnostický mysticizmus a uctievanie anjelov. Ak nepoznáš problém, ktorému Pavol čelil, nemôžeš správne pochopiť jeho odpoveď.

Hľadaj Krista a jeho kríž ako kľúč k celému Písmu

Ježiš povedal emauzským učeníkom (Lk 24:27), že celé Písmo (Mojžiš, proroci aj žalmy) svedčí o ňom. Kristus je konečným a dokonalým zjavením Boha (Hebr 1:1–3). Ak nejaký verš vykladáš spôsobom, ktorý odporuje Ježišovmu charakteru, jeho milosti a láske na kríži, vykladáš ho nesprávne. Kríž je hermeneutickým filtrom celého vesmíru.

Čítajte Písmo spolu pri stole

Biblia nebola napísaná pre osamelých akademikov v knižniciach. V staroveku nevedelo čítať 90 % obyvateľstva. Keď apoštolský list dorazil do mesta, celé spoločenstvo si sadlo k stolu a niekto ho prečítal nahlas pred všetkými! Potom sa o ňom rozprávali: „Čo tým Pavol myslí? Ako to uplatníme zajtra na trhu?“ Najlepšia hermeneutika sa nedeje v seminári. Deje sa v rodine pri lámaní chleba.

List v obývačke: Ako znelo Písmo vo Filemónovom dome

Okolo roku 62 po Kr. zaklopal na dvere domu bohatého mešťana Filemóna v maloázijskom meste Kolosy pocestný menom Tychikos. Vedľa neho stál Onezimus – Filemónov zbehnutý otrok, ktorý svojho pána predtým okradol a ušiel do Ríma.

Filemón nezavolal mestskú stráž, aby otroka popravila. Zvolal celú svoju domácnosť – svoju manželku Apfiu, priateľov, sluhov, otrokov z kuchyne aj susedov z ulice, ktorí patrili do miestnej domácej Ekklesie.

Sadli si do átria okolo stola. Tychikos vytiahol zapečatený papyrusový zvitok, ktorý priniesol z rímskeho väzenia od apoštola Pavla.

Nikto v tej miestnosti nedržal v ruke vreckovú Bibliu s koženým obalom. Nikto nemal farebnú zvýrazňovačku. V texte neboli žiadne čísla kapitol ani očíslované verše. Tychikos sa postavil a začal čítať nahlas.

Celá miestnosť počúvala v jednom kuse, od prvého slova po posledné. Hltali celistvý príbeh: chválospev o Kristovi, ktorý je hlavou celého stvorenia, varovanie pred prázdnym náboženským mudrovaním a novozmluvné pravidlá pre rodinu.

A potom prišiel moment, keď v izbe zastal dych. Pavol píše: „Tu už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka ani slobodného, ale všetko a vo všetkých je Kristus.“ A v priloženom osobnom liste Filemónovi Pavol žiada: „Prijmi Onezima už nie ako otroka, ale viac ako otroka – ako milovaného brata.“

Písmo ožilo priamo v tej obývačke. Nebola to teologická abstrakcia. Boli to dve živé bytosti z mäsa a kostí – pán a jeho otrok –, ktoré sa v tej sekunde museli pozrieť jeden druhému do očí, rozlomiť spolu chlieb a prijať sa ako bratia s rovnakou hodnotou pred Kristom.

Takto sa číta Biblia. Nie ako zbierka vytrhnutých hesiel na chladničku, ale ako živý list pri spoločnom stole, ktorý okamžite mení naše vzťahy.

Skús toto

Premýšľaj: Ako pristupuješ k Biblii ty? Vyťahuješ z nej izolované verše ako náhodné heslá, alebo sa usiluješ vnímať celistvý príbeh, historický kontext a živé adresáty každého listu?

Urob: Vyber si tento týždeň jeden krátky apoštolský list (napríklad List Filemónovi alebo List Filipanom). Sadnite si k nemu dvaja či traja priatelia pri stole, vypnite telefóny a jeden z vás nech ho prečíta nahlas od začiatku do konca bez prerušovania. A potom sa porozprávajte: čo by to znamenalo pre náš život zajtra ráno?

Prečítaj si: Prečítaj si celý List Filemónovi (má len 25 veršov). Vnímaj, ako Pavol s obrovskou pastierskou múdrosťou búra mocenské vzťahy medzi pánom a otrokom bez toho, aby použil mocenské príkazy.