Kapitola 9: Kde sa to pokazilo?

„Viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci, ktorí nebudú šetriť stádo; ba aj z vás samých povstanú muži, ktorí budú hovoriť prevrátené veci, aby strhli učeníkov za sebou.“
– Apoštol Pavol k starším v Efeze (Skutky 20:29–30)

Predstav si, že by si zaspal v Jeruzaleme v roku 50 po Kr. a prebudil sa v Ríme alebo v Konštantínopole v roku 400 po Kr.

V roku 50 si šiel s rybárom Petrom a remeselníkom Pavlom do obyčajného kamenného domu. Vyzul si si sandále, sadol si na zem za drevený stôl s bývalými otrokmi, mýtnikmi a rímskymi stotníkmi. Niekto priniesol pečenú rybu, niekto olivy a domáci chlieb. Spoločne ste sa smiali, plakali, rozlámali chlieb a pripomenuli si Ježišovu smrť a vzkriesenie. Nikto nemal špeciálne rúcho, nikto nesedel na vyvýšenom tróne, a keby si chcel prehovoriť, každý by ťa počúval.

A teraz sa prebudíš v roku 400.

Vojdeš do obrovskej mramorovej baziliky s pozláteným stropom, postavenej zo štátnych peňazí rímskeho cisára. Vpredu, na vyvýšenom pódiu za zdobeným zábradlím, sedí na mramorovom tróne muž oblečený v hodvábnom rúchu rímskeho senátora. Okolo neho chodia miništranti s dymiacimi kadidlami a horiacimi pochodňami, presne podľa rímskeho cisárskeho protokolu. Ty stojíš dole v studenom dave, nesmieš prehovoriť ani slovo, textom v latinčine nerozumieš a tvojou jedinou úlohou je kľaknúť si, keď zazvoní zvonček.

Čo sa to stalo? Kde zmizla tá živá, neučesaná rodina viery? Kto vymenil stôl za oltár a brata za cisárskeho úradníka?

Skôr než začneme niekoho obviňovať, treba priznať jednu vec. Cirkevná história má na túto otázku pripravenú odpoveď a nie je hlúpa. Počuješ ju od historikov aj od teológov a znie asi takto:

„Kresťanstvo nemohlo navždy zostať malé v obývačkách! Keď uverili milióny ľudí v celej Rímskej ríši, bolo nevyhnutné zaviesť pevnú štruktúru, postaviť veľké budovy a zriadiť profesionálne kňazstvo. Cisár Konštantín urobil z kresťanstva štátne náboženstvo a zachránil ho pred zánikom. To, čo nazývate úpadkom, bolo v skutočnosti víťazstvom kríža nad pohanským Rímom.“

A teraz to nepríjemné: veľký kus tejto námietky je pravdivý.

Rast naozaj vyžaduje organizáciu. Tri tisícky ľudí sa do obývačky nezmestia a nikdy nezmestili. Nová zmluva sama pozná poriadok a poverenie: Pavol s Barnabášom „ustanovili starších v každom zbore“ (Sk 14:23) a Títovi Pavol výslovne prikazuje ustanoviť starších po mestách (Tít 1:5). Kto tvrdí, že prví kresťania žili v akomsi beztvarom chaose, buď Novú zmluvu nečítal, alebo si ju upravil.

A hrozba, na ktorú cirkev reagovala, bola skutočná. Gnostické skupiny v 2. storočí neboli teoretický problém, trhali zbory na kusy a učili, že telo je zlé a Kristus len vyzeral ako človek. Niekto musel povedať nahlas, čo kresťanská viera je a čo nie je. Práve tie inštitúcie, ktoré v tejto kapitole kritizujem, opisovali rukopisy a formulovali vety, ktoré vyznávaš dodnes.

Otázka teda neznie, či sa cirkev mala organizovať. Musela. Otázka znie, podľa akého vzoru sa organizovala. A tu je história nemilosrdná: vzor si nebrala od Ježišovho stola, ale z rímskeho úradu.

Rím neprijal kresťanstvo preto, že by sa podriadil Kristovmu krížu. Cisársky Rím kresťanstvo pohltil a pretvoril ho na svoj vlastný obraz. Evanjelium nad impériom nezvíťazilo, impérium zavrelo jeho oheň do zlatej klietky.

Nestalo sa to zo dňa na deň. Bola to plazivá mutácia, ktorá trvala tri storočia, a dá sa sledovať krok za krokom. Ani jeden z tých krokov nevyzeral v danej chvíli ako katastrofa.

Ako sa z bratov stali kňazi a laici

Prvá prasklina v pôvodnom novozmluvnom živote spoločenstva sa objavila veľmi skoro, hneď na začiatku 2. storočia.

V Novej zmluve, ako sme videli v 2. kapitole, boli pojmy starší (presbyteros) a dozorca/biskup (episkopos) úplne zameniteľné. Každé spoločenstvo malo tím starších, ktorí slúžili spoločne v pluralite.

Lenže okolo roku 107 až 110 po Kr. napísal antiochijský biskup Ignác z Antiochie sériu listov zborom v Malej Ázii cestou na svoju popravu do Ríma. Bol hlboko znepokojený gnostickými bludmi a prišiel s riešením, ktoré zmenilo beh dejín:

„Hľaďte všetci na biskupa ako Ježiš Kristus na Otca... Nech nikto nerobí nič, čo patrí cirkvi, bez biskupa. Len tá eucharistia nech je považovaná za platnú, ktorú vysluhuje biskup... Kde sa zjaví biskup, tam nech je zhromaždenie.“ (List Smyrnským 8)

Tak vznikol model monarchického biskupa: jeden muž na čele celého mesta, ktorý stojí nad staršími a bez ktorého sa nesmie udiať žiadny duchovný úkon.

Ignác mal dobrý úmysel. Chcel ochrániť zbor pred falošnými učiteľmi. Urobil však fatálnu chybu: nahradil neviditeľné vedenie Ducha Svätého viditeľnou kontrolou jedného človeka.

V spisoch z rovnakého obdobia, napríklad v Didaché (cca 100 po Kr.) alebo v 1. liste Klementovom (cca 96 po Kr.), ešte stále vidíme pôvodný model plurality starších. Lenže Ignácova myšlienka padla na úrodnú pôdu rímskej mentality, ktorá milovala autokratických veliteľov. Do konca 2. storočia mal už takmer každý rímsky zbor na čele jedného monarchického biskupa.

Ignác teda postavil stoličku na vrchol. O sto rokov neskôr k nej niekto pristavil oltár.

V prvých dvoch storočiach nenájdeš u kresťanských autorov ani zmienku o tom, že by vedúci zborov boli kňazmi. Kresťania verili, že jediným Veľkňazom je Kristus a že všetci veriaci sú kráľovským kňazstvom (1Pt 2:9). Bola to ich poznávacia značka a okolie sa na nej pohoršovalo. V dialógu Octavius, ktorý napísal kresťanský právnik Minucius Felix na prelome 2. a 3. storočia, vyčíta pohanský rečník Caecilius kresťanom presne toto: „Prečo nemajú žiadne oltáre, žiadne chrámy, žiadne známe obrazy bohov?“ Pre Rimana to bol dôkaz, že kresťania nemajú náboženstvo. Pre kresťana to bola práve tá podstata.

Zlom nastal v prvej polovici 3. storočia v severnej Afrike, u Tertuliána a predovšetkým u kartáginského biskupa Cypriána (zomrel 258 po Kr.).

Cyprián bol vyštudovaný rímsky rétor a právnik. Keď sa stal kresťanom a neskôr biskupom, priniesol si so sebou celú mentálnu výbavu rímskeho práva a starozmluvnej teológie. Bol to práve on, kto začal kresťanských biskupov a starších systematicky nazývať latinským slovom sacerdos, teda obetujúci kňaz.

A ak máš kňaza, čo k nemu nevyhnutne potrebuješ? Potrebuješ obetný oltár (altare) a obeť (sacrificium).

Tu treba byť presný, lebo sa to dá ľahko prehnať. Nie je pravda, že slovo obeta priniesla do cirkvi až Cypriánova generácia. Didaché, ten istý spis z rokov 90 až 110, ktorý v tejto knihe čítame ako čistý apoštolský vzor, vo svojej 14. kapitole nazýva Večeru Pánovu thysia, teda obeta, a odvoláva sa pritom na proroka Malachiáša: „Na každom mieste bude môjmu menu prinášaná čistá obeta“ (Mal 1:11). Reč o obete je stará ako cirkev sama.

Zmenilo sa niečo iné, a v tom je ten skutočný zlom. V Didaché prináša vďaku celé zhromaždenie pri spoločnom stole a obetou je vďakyvzdanie rodiny zhromaždenej okolo jedla. U Cypriána prináša obetu jeden človek, na kamennom oltári, v mene ľudu, ktorý stojí opodiaľ a pozerá sa. Presne tak, ako to robili starozmluvní áronovskí kňazi. Nie je to vynález z ničoho. Je to presun ťažiska: od stola, pri ktorom sedia všetci, k oltáru, ku ktorému má prístup jeden.

Zlomili sa tým naraz tri veci a všetky držia dodnes. Spoločný rodinný stôl sa premenil na posvätný kamenný oltár. Lámanie chleba sa premenilo na kňazskú obetnú liturgiu. A bratia a sestry pri stole sa stali pasívnymi „laikmi“, ktorí potrebujú kňaza ako sprostredkovateľa milosti.

Cisár, ktorý ponúkol pomocnú ruku

A potom prišiel rok 313 a s ním človek, ktorý pre cirkev urobil viac dobrého aj viac zlého než ktokoľvek pred ním.

Do toho momentu bolo kresťanstvo nelegálnou vierou prenasledovanej menšiny. Veriaci nemali žiadne spoločenské privilégiá, riskovali stratu majetku, mučenie a smrť v arénach. Boli čistí z veľmi jednoduchého dôvodu: k viere sa pridával len ten, kto bol ochotný za Krista položiť život.

Cisár Konštantín vydal spolu s východným cisárom Liciniom Milánsky edikt (313), ktorým kresťanstvo zrovnoprávnil. Sám sa vyhlásil za ochrancu cirkvi a nazval sa „biskupom pre vonkajšie záležitosti“.

A potom sa to rozbehlo.

Najprv prišli peniaze. Konštantín začal biskupom a duchovným vyplácať pravidelné mzdy priamo z cisárskej pokladnice a oslobodil ich od daní aj od vojenskej služby. Zo dňa na deň sa z duchovnej služby stala najlepšie platená kariéra v Rímskej ríši. Do cirkvi sa začali hrnúť tisíce ľudí bez akéhokoľvek obrátenia, len za peniazmi a postavením.

Potom prišli budovy. Kresťania opustili domy a cisár im postavil obrovské mramorové baziliky v Ríme, Jeruzaleme a Konštantínopole. Nepostavil ich podľa vzoru domu ani synagógy. Postavil ich podľa vzoru cisárskych súdnych dvorov: biskup sedel v apside na vyvýšenom prétorskom tróne, oddelený od bežného ľudu mramorovým zábradlím (cancellus).

Potom prišiel obrad. Do kresťanských zhromaždení vstúpili prvky rímskeho cisárskeho kultu. Kadidlá, ktoré sa dovtedy pálili pred sochou cisára. Sprievody s horiacimi pochodňami. Klerické rúcha odvodené z úradníckych talárov rímskych sudcov.

A nakoniec prišlo ticho v laviciach. Kresťanské vyučovanie ovládla grécka rétorika, takzvaná druhá sofistika z 1. až 3. storočia. Kazatelia ako Ján Zlatoústy, osobný žiak slávneho pohanského rétora Libania, alebo Augustín priniesli do cirkvi zvyk, že jeden človek prednesie vyumelkovaný, rétoricky dokonalý monológ a poslucháči mu v bazilike tlieskajú ako v divadle. Pavlovo novozmluvné pravidlo „každý má niečo“ (1Kor 14:26) tým bolo definitívne pochované.

Celý ten obrat sa dá vidieť na jedinej scéne. Odohrala sa v lete roku 325 v cisárskom paláci v Nikaii, v dnešnom Turecku.

Cez mramorové nádvorie vchádzalo do snemovej sály vyše tristo kresťanských biskupov. Mnohí z nich niesli na svojich telách čerstvé a hrozivé stopy mučenia z čias Diokleciánovho teroru, ktorý sa skončil len pred niekoľkými rokmi: zjazvené chrbty od bičovania, ruky spálené ohňom, vylúpnuté oči. Tradícia zapísaná cirkevným historikom Teodorétom z Kýru, ktorý písal vyše sto rokov po koncile, menuje medzi nimi biskupa Pafnutia z Téb s vylúpnutým pravým okom a zmrzačenou nohou a Pavla z Neocezarey so spálenými rukami. Nie je to súdobý zápis, je to pamäť cirkvi. Isté je však to podstatné: v tej sále sedeli muži, ktorí za vernosť Kristovi už raz zaplatili vlastným telom.

A potom sa otvorili ťažké bronzové dvere a do sály vstúpil rímsky cisár Konštantín I. Kráčal v purpurovom hodvábe pretkávanom zlatom a perlami. Biskupi, tí istí muži, ktorých štát ešte nedávno prenasledoval ako kriminálnikov, vstali a vzdali cisárovi úctu. Konštantín si sadol na zlatý trón uprostred sály a otvoril koncil.

Tu sa väčšina kritikov cirkvi zastaví a vyhlási: faustovský obchod, koniec príbehu. Lenže to je len polovica príbehu, a tá menej dôležitá.

Nikaia sa totiž nezišla kvôli moci. Zišla sa kvôli otázke, na ktorej stojí celé kresťanstvo: kto je Ježiš? Alexandrijský presbyter Árius učil, že Syn je najvyšším zo všetkých stvorení, no predsa len stvorením, a že „bol čas, keď Syn nebol“. Ak by mal pravdu, kresťania sa už dve storočia klaňali obyčajnému stvoreniu a celé evanjelium sa rúca aj s nimi.

Koncil Áriovo učenie odmietol a sformuloval vyznanie viery, ktoré poznáš dodnes: Ježiš je Boh z Boha, svetlo zo svetla, pravý Boh z pravého Boha, splodený, nie stvorený, jednej podstaty (homoúsios) s Otcom. Toto je skutočný obsah Nikaje. Nie mocenský puč, ale najpresnejšia veta o Kristovi, akú kedy cirkev napísala. Stojí na nej druhý diel tejto trilógie a stojí na nej aj tvoja viera, či už chodíš do kostola, do modlitebne, alebo nikam.

Preto to, čo sa v Nikaii stalo, nie sú dva výklady toho istého, ale dva príbehy naraz. V teológii cirkev obstála. V otázke moci prehrala.

Rímske impérium, unavené a rozpadávajúce sa zvnútra, totiž zistilo, že mečom kresťanstvo nevyhubí. Tak urobilo niečo oveľa zákernejšie: objalo ho. Cisár ponúkol cirkvi štátne financovanie, oslobodenie kléru od daní, obrovské súdne baziliky a mocenskú ochranu. Cirkev mu na oplátku odovzdala svoju nezávislosť a poskytla impériu náboženský tmel.

Účet prišiel o polstoročie neskôr. V roku 380 vydal cisár Teodózius I. edikt Cunctos populos, ktorým urobil z kresťanstva jediné povinné štátne náboženstvo Rímskej ríše. Každý rímsky občan musel byť pokrstený pod hrozbou štátnych trestov. Viera sa stala povinnou ideológiou a z prenasledovaných sa stali prenasledovatelia.

Počas jedinej generácie sa prenasledovaná rodina z katakomb a obývačiek premenila na cisársku štátnu inštitúciu. Kresťania zložili kríž a vzali do rúk cisársky meč.

Od domácich spoločenstiev k cisárskym bazilikám: štyri míľniky, na ktorých sa rodina zmenila na úrad.

Posledný zlom prišiel o tisíc rokov neskôr

Štvrtý krok nevyzerá ako dráma. Vyzerá ako technická drobnosť. A pritom rozhodol o tom, ako dnes čítaš Bibliu ty.

Pôvodné novozmluvné spisy boli listy. Súvislé, celistvé listy apoštola Pavla, Jána či Petra, ktoré sa v zbore čítali nahlas odpredu dozadu. Nemali kapitoly, nemali očíslované verše a v najstarších gréckych rukopisoch (uncial) nemali dokonca ani medzery medzi slovami.

Kapitoly prišli začiatkom 13. storočia. Latinský text Vulgáty rozdelil približne v rokoch 1203 až 1206 parížsky profesor teológie Stephen Langton, neskorší arcibiskup v Canterbury. Potreboval text nasekať na menšie úseky kvôli prednáškam a vyhľadávaniu v univerzitných disputáciách. Delenie mu vychádzalo často mechanicky a necitlivo: rozseklo súvislé myšlienky apoštolov uprostred úvahy, napríklad predel medzi 1Kor 10 a 11 alebo medzi Kol 3 a 4.

Verše prišli o viac ako tri storočia neskôr. V roku 1551 vydal slávny parížsky a ženevský tlačiar Robert Estienne (Stephanus) štvrté vydanie gréckeho Nového zákona a po prvý raz v ňom rozdelil každú kapitolu na očíslované verše. Podľa dobových svedectiev to robil počas úmornej cesty na koni z Paríža do Lyonu, aby mohol zostaviť konkordanciu.

Vyhľadávať sa vďaka tomu dá skvele a nikto rozumný to nechce vrátiť späť. Cena je však vysoká: text sa rozpadol na izolované fragmenty. Kresťania prestali čítať listy ako celistvé argumenty a začali Bibliu používať ako zoznam výrokov, z ktorých si každý vytiahne ten, ktorý sa mu práve hodí.

Čo to znamená, ak tvoja rodina chodí do kostola

Toto je najtvrdšia kapitola v knihe a bolo by nečestné to zakrývať. Keď čítaš o tróne v apside, o sacerdos a o cisárskom kadidle, opisujem inštitúcie, ktoré stoja dodnes. Katolícku, pravoslávnu a kus tej protestantskej. Tak si to povedzme priamo.

Kritizujem dejinný posun štruktúry. Nekritizujem vieru ľudí, ktorí v tej štruktúre dnes žijú.

Nie je to diplomatická poznámka pod čiarou, je to vecný rozdiel. Tvoja babka, ktorá chodí každé ráno na omšu a štyridsať rokov sa modlí za svoje deti, nie je produktom Konštantínovho obchodu. Kňaz, ktorý o tretej v noci vstane a ide zaopatriť zomierajúceho, nenasleduje Cypriána, ale Krista. Dejiny inštitúcie a stav ľudského srdca sú dve rôzne veci a nikdy sa neprekrývajú tak úhľadne, ako by sa kritikovi hodilo.

A platí to aj naopak, inak by som bol pokrytec. Nemôžem tvrdiť, že moja obývačka je automaticky čistá preto, že v nej nie je oltár. Nájdeš domácu skupinu, v ktorej vládne jeden človek tvrdšie než ktorýkoľvek biskup, a nájdeš farnosť, kde sa ľudia navzájom nesú presne tak, ako to opisuje 1. list Korinťanom. Samotná štruktúra nikoho nespasí ani nezatratí.

Otázka tejto knihy preto neznie, či je tvoj kostol dosť starý alebo dosť nový. Znie takto: kto je pri tvojom stole Hlavou a máš tam ty vôbec hlas?

Spáč z úvodu tejto kapitoly sa v roku 400 nezobudil v cudzom náboženstve. Zobudil sa vo svojom vlastnom, len prezlečenom do purpuru. A práve v tom je nádej: nič z toho, čo bolo v roku 50 v tom kamennom dome, sa nestratilo. Je to zapísané. Stále sa to dá otvoriť, prečítať a začať podľa toho žiť.