Kapitola 8: Ako nezostať deckom

„Pevný pokrm je pre dospelých, ktorí majú zmysly vycvičené skúsenosťou na rozlišovanie dobra a zla.“
– Hebrejom 5:14

Predstav si tridsaťpäťročného muža, ktorý stále nosí plienky, pije mlieko z dojčenskej fľaše a všade ho v kočíku vozí jeho mama.

Ak by si niečo také videl na ulici, neusmial by si sa. Bolo by to desivé a hlboko smutné. Znamenalo by to, že došlo k ťažkej vývojovej poruche. Bábätko je roztomilé, keď má šesť mesiacov. Ale keď sa po tridsiatich rokoch stále správa ako dojča, je to tragédia.

A teraz sa pozri do bežného kresťanského zboru alebo farnosti. Nájdeš tam ľudí, ktorí sú veriacimi dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov. A v akom stave sú? Stále sedia na tej istej stoličke, s otvorenými ústami čakajú na nedeľnú lyžičku kašičky od kazateľa, nevedia sami otvoriť Bibliu a porozumieť jej, nevedia sa modliť za chorého suseda, nevedia vysvetliť svoju vieru vlastným deťom a pri najmenšom konflikte sa urazia a rozplačú ako trojročné deti v pieskovisku.

Tento fenomén sa volá inštitucionálna infantilizácia.

Inštitúcia totiž dospelých ľudí v skutočnosti nepotrebuje. Dospelý človek premýšľa, pýta sa, nesie zodpovednosť a nedá sa ľahko manipulovať. Inštitúcia potrebuje večné deti – závislé, poslušné, pasívne a platiace.

Lenže cieľom evanjelia nikdy nebolo vytvoriť celoživotnú duchovnú škôlku. Cieľom evanjelia je synovstvo a dospelosť.

Skôr než sa nad tým pohoršíš, počúvni si námietku, ktorú si možno sám niekedy použil, keď ťa niekto vyzval, aby si prevzal zodpovednosť:

„Sám Ježiš povedal: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18:3). Znamená to, že pred Bohom máme zostať malými, prostými deťmi, ktoré sa o nič nestarajú, nespekulujú a nechávajú všetko na svojich duchovných pastierov. Snaha o ‚dospelosť‘ vedie len k intelektuálnej pýche a strate detskej dôvery.“

A teraz to, čo sa v rýchlej obhajobe pohodlnosti rado preskočí: Ježiš to naozaj povedal a myslel to smrteľne vážne. Detská dôvera nie je pre neho vedľajšia poznámka ani rečnícka ozdoba. Je to podmienka vstupu do jeho kráľovstva. Keď v Matúšovi 18 postavil doprostred učeníkov dieťa, nebolo to gesto pre efekt. Bola to odpoveď na ich hádku o to, kto z nich je najväčší.

V starovekom svete nemalo malé dieťa žiadne spoločenské postavenie, žiadny právny status ani politickú moc. Bolo úplne bezvýznamné. Presne to Ježiš od svojich učeníkov chcel: aby sa vzdali nároku na status, na miesto vpredu, na právo rozkazovať druhým. Kto sa nevzdá túžby po moci a ovládaní, ten kráľovstvo nepochopil, hoci by o ňom kázal tridsať rokov.

Lenže detská dôvera, o ktorej tu Ježiš hovorí, a detská nezrelosť, s ktorou zápasí tvoj zbor, nie sú to isté. Dôvera sa nemeria vekom vo viere ani množstvom prečítaných kníh, meria sa ochotou spustiť sa do Otcových rúk bez nároku na vlastnú veľkosť. Nezrelosť sa meria niečím úplne iným: koľko rokov si kresťanom a stále nevieš sám otvoriť Bibliu, nevieš sa modliť za chorého suseda, urazíš sa pri prvom nesúhlase. Apoštol Pavol, ktorý dôveru dieťaťu nikdy neuprel, píše o tejto druhej veci s nekompromisnou tvrdosťou:

„Bratia, nebuďte deťmi v zmýšľaní; v zlom buďte deťmi, ale v zmýšľaní buďte dospelí!“ (1Kor 14:20)

A v 1. Korinťanom 13:11 dodáva:

„Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, myslel som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské veci.“

Presne to isté rozlíšenie robí aj autor Listu Hebrejom, len z opačnej strany. V 5. kapitole sa chcel venovať hlbokej téme kňazstva podľa radu Melchisedeka, a zrazu preruší svoj výklad a napíše čitateľom tieto ostré riadky:

„Mali by sme o tom veľa čo hovoriť, ale je to ťažké vysvetliť, pretože ste otupeli v počúvaní. Veď hoci by ste podľa času mali byť učiteľmi, znova potrebujete, aby vás niekto učil začiatočným prvkom Božích výrokov, a stali ste sa takými, čo potrebujú mlieko, a nie pevný pokrm! Lebo každý, kto požíva mlieko, je neskúsený v slove spravodlivosti, lebo je dieťa.“ (Hebr 5:11–13)

Všimni si tie slová: „Podľa času by ste už mali byť učiteľmi!“

Predstav si, že by ti to niekto povedal dnes do očí v tvojom zbore. Koľko rokov si kresťanom? Päť? Desať? Pätnásť? Kde sú tvoji učeníci? Kde sú ľudia, ktorých si priviedol k viere a pomohol im vyrásť? Kde sú rodiny, ktorým slúžiš?

Autor Hebrejom hovorí: ak po rokoch v cirkvi stále potrebuješ, aby ti niekto predžúval základné biblické pravdy, tvoj duchovný vývoj zamrzol.

A čo je podľa 14. verša znakom skutočného dospelého človeka?

„Pevný pokrm je pre dospelých, ktorí majú zmysly vycvičené skúsenosťou na rozlišovanie dobra a zla.“

Dospelosť sa nespozná podľa toho, koľko teologických kníh si prečítal, ani koľko citátov z Biblie vieš naspamäť. Pozná sa podľa skúsenosti v praxi (hexis): teória nestačí, pravdu si musíš odžiť na vlastnej koži, cez zlyhania, pády a víťazstvá. A pozná sa podľa vycvičených zmyslov na rozlišovanie (diakrisis): vieš okamžite rozpoznať, čo je čisté Božie slovo a čo je ľudská manipulácia a duchovný jed. Už ťa nezvedie každý rečník s pekným úsmevom.

Štyri štádiá rastu: od bábätka k otcovi

Apoštol Ján vo svojom prvom liste (1Jn 2:12–14) opisuje tri generácie v Kristovom tele: detičky, mládencov a otcov. Keď k tomu pridáme novorodencov, dostaneme prirodzený životný cyklus spoločenstva.

Duchovné bábätko

Znak: Žije z pocitov, potrebuje neustálu pozornosť, vyžaduje okamžité uspokojenie potrieb. Všetko sa točí okolo neho: „Mne sa nepáči hudba, mne nikto nezavolal, mne sa nikto nevenuje.“
Potreba: Materské mlieko, bezpečie, bezpodmienečné prijatie a ochrana.

Duchovné dieťa

Znak: Pozná Otca, má odpustené hriechy, ale je naivné, dôverčivé a nestabilné. Ako píše Pavol v Efezanom 4:14: „Aby sme už neboli deťmi, sem-tam hádzanými a zmietanými každým vetrom učenia, ľudskou úskočnosťou a chytráctvom...“
Potreba: Pevný základ pravdy, zdravé vzory, disciplína a hranice.

Duchovný mládenec

Znak: Plný energie, sily a zápalu. Ján píše: „Napísal som vám, mládenci, lebo ste silní, Božie slovo zostáva vo vás a zvíťazili ste nad Zlým“ (1Jn 2:14). Mládenec vie bojovať s pokušením, má vášeň pre kráľovstvo, slúži druhým.
Riziko: Pýcha, pocit, že už všetko vie a všetkých prekoná.

Duchovný otec a matka

Znak: Pokora, tichosť, stabilita. Ján píše: „Napísal som vám, otcovia, lebo ste poznali toho, ktorý je od počiatku“ (1Jn 2:13). Otcovia už nemusia nikomu nič dokazovať. Nemajú potrebu predvádzať sa na pódiu. Ich jedinou radosťou je vidieť, ako rastú ich deti. Majú schopnosť počúvať, niesť bolesť iných, odpúšťať a plodiť nový život.

Tragédiou modernej inštitucionálnej cirkvi je, že je plná duchovných mládencov, ktorí sa hrajú na lídrov, tisícov duchovných detí, ktoré sa sťažujú na program, a takmer úplne v nej chýbajú duchovní otcovia a matky.

Štyri štádiá duchovného rastu – a miesto, kde sa väčšina spoločenstiev zasekne.

Duchovné otcovstvo

Ako spoznáš skutočného duchovného otca od mocichtivého diktátora? Pozri sa na to, ako sa správajú k svojim deťom.

Diktátor si buduje kult osobnosti. Chce, aby si od neho zostal navždy závislý. Každé tvoje rozhodnutie musí schváliť. Bojí sa tvojho rastu, pretože keby si ho prerástol, stratil by nad tebou moc. Diktátor produkuje klonov a sluhov.
Skutočný otec má jediný cieľ: aby ho jeho deti jedného dňa prestali potrebovať. Dobrý otec učí dieťa chodiť nie preto, aby ho držal za ruku do štyridsiatky, ale preto, aby sa jedného dňa rozbehlo samo na vlastných nohách. Skutočný otec sa teší, keď ho jeho synovia a dcéry predbehnú v múdrosti, dare aj v službe. Skutočný otec plodí slobodných dospelých ľudí.

Apoštol Pavol bol presne takýmto otcom. Písal korintským kresťanom:

„Lebo keby ste mali aj desaťtisíc vychovávateľov (pedagógov) v Kristovi, nemáte mnoho otcov; veď v Kristovi Ježišovi som vás ja splodil skrze evanjelium.“ (1Kor 4:15)

Vychovávateľ (grécky paidagógos) bol v staroveku otrok, ktorý vodil dieťa do školy a dozeral na jeho správanie palicou. Vychovávateľovi na dieťati v skutočnosti nezáležalo, bola to len jeho pracovná náplň. Ale otec miluje dieťa celou svojou dušou a je ochotný zaň položiť život.

Tu sa možno pristavíš: veď Ježiš povedal presný opak. „Svojím otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský“ (Mt 23:9). Ako to ide spolu s Pavlovým hrdým vyznaním, že korintských splodil ako otec?

Ide to spolu, len treba počuť presne, čo Ježiš zakazuje. Nezakazuje vzťah ani zodpovednosť. Zakazuje titul, ktorý sa stavia medzi teba a Boha ako stupienok privilégia, oslovenie „otec“ pred menom, ktoré ťa oddeľuje od ostatných a robí z niekoho vyvoleného sprostredkovateľa. Presne o tom je aj veta hneď vedľa: „Ani sa nedajte volať vodcami, lebo jeden je váš Vodca – Kristus“ (Mt 23:10). Ježiš rúca mocenskú pozíciu, nie osobnú starostlivosť.

Pavol nikde nežiada korintských, aby ho volali „otec“. Nenárokuje si titul, oslovenie ani miesto na pódiu. Hovorí len jednu vetu o vzťahu: splodil ich evanjeliom a nesie za nich zodpovednosť, ako otec nesie zodpovednosť za dieťa, ktoré priviedol na svet. Rozdiel medzi biskupom, na ktorého sa má hľadieť ako na Boha, a Pavlovým otcovstvom je presne ten rozdiel, o ktorom je celá táto kniha: úrad si nárokuje moc, vzťah nesie zodpovednosť. Kto z teba dnes robí duchovného otca, over si jednu jedinú vec – chce, aby si od neho zostal navždy závislý, alebo aby si ho jedného dňa prerástol?

Ak chce tvoje spoločenstvo dospieť, nepotrebuje ďalších manažérov ani platených pedagógov. Potrebuje otcov a matky, ktorí vás naučia jesť tuhý pokrm a niesť vlastnú zodpovednosť.

Prekročiť prah

Duchovná nezrelosť je mimoriadne pohodlná. Byť večným dieťaťom znamená, že za nič nenesieš zodpovednosť. Niekto iný ti musí predžuť biblický text do ľahko stráviteľného pyré. Niekto iný ti musí v nedeľu vytvoriť dokonalú emočnú atmosféru. A keď v živote príde kríza, niekto iný je na vine, že ti neposkytol dostatočný servis.

Inštitucionálny model často nechtiac produkuje duchovných invalidov: ľudí, ktorí sedia v laviciach tridsať rokov, no keby mali niekoho priviesť ku Kristovi, pokrstiť ho a vyučiť v základoch viery, zosypú sa strachom a odkážu ho na profesionála.

Dospelosť v Kristovi neprichádza automaticky s vekom ani s počtom vypočutých podcastov. Začína sa v momente, keď urobíš vedomé rozhodnutie: „Končím s pasívnou rolou zákazníka.“

Presne to napokon napísal o sebe aj Pavol: keď sa stal mužom, zanechal detské veci (1Kor 13:11). To isté teraz čaká na teba.

Zanechať detské veci znamená prestať sa pýtať, čo dnes spoločenstvo urobí pre mňa, a začať sa pýtať, komu môžem dnes poslúžiť ja. Znamená to prejsť od mlieka k tuhému pokrmu, vziať do rúk Písmo, otvoriť dvere svojho domova a stať sa duchovným otcom či matkou pre tých, ktorí ešte len hľadajú cestu.