Fotka s tajnou mapou

Elina sopka bola hotová. Mala čierne skalnaté svahy, tri papierové palmy a kráter naplnený červenou penou. Keď Ela nasypala do otvoru poslednú lyžičku prášku, láva sa prevalila cez okraj a pomaly tiekla k malej plastovej koze.

„Zachráň obyvateľstvo!“ zvolala Hanka a kozu odsunula.

Dievčatá stavali model celé popoludnie. Teraz ho mali odfotiť a poslať do triedneho hlasovania. Ela sa postavila na stoličku, aby sa jej do záberu zmestil aj dym z vaty.

„Usmej sa,“ povedala Hanke.

„Počkaj, práve zívam.“

Telefón cvakol. Ela si fotografiu pozrela. Sopka vyzerala obrovská. Červená láva žiarila a koza utekala o život.

„Dokonalé.“

Otvorila triedne hlasovanie a poslala fotografiu skôr, než Hanka stihla otvoriť ústa.

„Nie je dokonalé,“ povedala Hanka. „Ja tam vyzerám, akoby som chcela prehltnúť celú sopku.“

„Veď si vzadu. Nikto si ťa nevšimne.“

Hanka jej vzala telefón, priblížila obrázok a ukázala na svoju zívajúcu tvár. „Ja som si ma všimla.“

Ela už chcela povedať, že spraví nový záber, keď Hanka priblížila fotografiu ešte viac.

Zmĺkla.

„Pozri. Tajná mapa.“

Za sopkou ležala na stole škatuľa. Na boku mala bielu nálepku s Elinou adresou. Vedľa nej visel na korkovej tabuli rozvrh s názvom školy. A na stoličke bola prehodená Elina medaila z behu. Dalo sa na nej prečítať celé meno.

„Tri stopy,“ povedala Hanka detektívnym hlasom.

Ela stiahla telefón k sebe. „Nikto nebude približovať pozadie.“

„My sme ho práve priblížili.“

To bola pravda. Ela sa znovu pozrela na fotografiu, tentoraz nie ako autorka najkrajšej sopky v tretej B, ale ako detektívka. Na parapete uvidela papierik s otcovým telefónnym číslom. V lesklom plechu na pečenie sa odrážala časť izby. Pri náhľade fotografie svietila malá značka polohy.

„Šesť stôp,“ povedala Ela veľmi ticho.

„Sedem,“ namietla Hanka a ukázala na seba. „Moja tvár. Aj keby som práve nezívala, mala by si sa ma spýtať.“

Ela sa nezmohla na odpoveď. Fotografia už dvanásť minút visela v triednom hlasovaní, kde ju videlo dvadsaťtri detí.

Bežali za mamou do kuchyne. Mama najprv nechápala, prečo Ela plače pre výhru, ktorú ešte nikto nevyhral. Keď pochopila, zavolala pani učiteľke, ktorá hlasovanie viedla.

Fotografia zmizla z hlasovania o štvrť hodiny neskôr.

„A videl to niekto?“ spýtala sa Ela.

„Samo mi napísal, že máš peknú škatuľu,“ povedala pani učiteľka. „Nič viac. Ale sľúbiť ti neviem nič – nevidím do cudzích telefónov.“

„A tá značka polohy?“ spýtala sa Hanka. „Tá tam išla s ňou.“

Ela zmĺkla. Prehrabala sa štyrmi ponukami, kým ten prepínač našla. Bol schovaný pod položkou, ktorá s fotkami nemala nič spoločné. Vypla ho a chvíľu sa naňho pozerala.

„Toto malo byť vypnuté predtým,“ povedala. „Odteraz už bude. Ale tá prvá fotka to v sebe mala a to sa nedá odpísať.“

Fotografiu zmazala aspoň zo svojho telefónu, aby z nej nespravila ďalšiu kópiu.

Potom si sadla na zem k sopke. Hanka si sadla vedľa nej.

„Ideme odznova?“ spýtala sa Hanka po chvíli.

„Operácia Čisté pozadie,“ prikývla Ela.

Hanka si z papiera vystrihla detektívnu lupu a držala ju pred každou stopou. „Adresa: schovať. Škola: schovať. Telefónne číslo: schovať. Katastrofálny účes fotografky: môžeme ponechať.“

„Hej!“ Ela si uhladila vlasy a až potom sa zasmiala.

Otočili škatuľu nálepkou k stene. Rozvrh zakryli farebným výkresom. Medailu odložili do zásuvky a papierik s telefónnym číslom pod magnet. Plech odniesli späť do kuchyne.

„A teraz ty,“ povedala Hanke. „Chceš byť na fotke?“

Hanka si napravila cop. „Áno. Ale nebudem zívať.“

Ela držala telefón, kým sa Hanka postavila vedľa modelu. „Môžem?“

„Môžeš.“

Cvak.

Prvý nový záber pokazila pena, ktorá už stiekla na podložku. Pri druhom Hanka žmurkla. Pri treťom sa plastová koza prevrátila rovno do lávy.

„To je dramatické,“ povedala Ela.

„To je uvarená koza,“ odvetila Hanka.

Utreli podložku, kozu postavili na papierový kopec a pripravili poslednú dávku peny.

„Nestihneme to,“ povedala Ela.

„Hlasovanie je do večera,“ pripomenula Hanka.

Pred odoslaním si nový záber prezreli od jedného rohu k druhému. Sopka. Koza. Palmy. Hanka s normálne zatvorenými ústami. Za nimi iba modrý výkres, na ktorom plávali tri žlté ryby.

„Nula tajných stôp,“ povedala Ela.

Ela ešte otvorila náhľad správy. Pod fotografiou už nesvietila značka polohy.

„Hotovo,“ povedala. Znelo to ako vtedy, keď zo stola zotrela zvyšok lepidla – nie ako trest, len ako posledný krok roboty.

Pred stlačením odoslať sa ešte raz spýtala: „Hanka, stále súhlasíš?“

„Stále. A keby som si to rozmyslela?“

„Urobíme záber iba so sopkou.“

Hanka zdvihla papierovú lupu ako kráľovské žezlo. „Fotografia schválená.“

Ela ju odoslala až vtedy. Na displeji sa objavila malá značka doručenia a nič iné sa nestalo. Žiadna siréna, žiadne konfety.

Ela si vydýchla.

Na druhý deň vyhrala ich sopka triedne hlasovanie o jeden bod. Pani učiteľka premietla fotografie všetkých modelov.

Cez prestávku prišiel Samo. „Tá tvoja škatuľa,“ začal.

Ele stuhli plecia.

„Čo v nej máš? Vyzerala ťažká.“

Ela chcela povedať, že ponožky. Zimné. Zvládla by to za sekundu.

„Nič, čo by ťa bavilo,“ povedala napokon. Klamať nemusela. Stačilo neodpovedať.

Samo pokrčil plecami a odišiel k automatu. Ela dýchala ako po behu. Na adresu sa nespýtal. Možno si ju vôbec neprečítal. Istá si tým nebude nikdy.

Hanka do nej štuchla lakťom. „Ale všetci vedia, že vieme zachrániť kozu.“

Na plátne stála plastová koza v bezpečnej vzdialenosti od lávy.