Drak menom SuperMax99

Drak chrlil modrý oheň a Lukášov rytier mal štít deravý ako sitko. Za ním dupali traja kamenní obri.

„Tak toto je koniec,“ povedal Lukáš.

Vtom zhora zoskočil bojovník v čiernom brnení. Nad hlavou mu svietilo meno SuperMax99. Hodil Lukášovi zlatý štít, otočil sa k obrom a jediným úderom preťal reťaz padacieho mosta.

Obri spadli do priekopy. Drak odletel. Cez obrazovku vybuchol nápis VÝPRAVA SPLNENÁ.

SuperMax99: Dobrý boj, MalýRys!

MalýRys bola Lukášova herná prezývka. Vybral si ju, lebo rys dobre vidí aj v tme. SuperMax99 zasa vedel nájsť každé dračie vajce, tajnú chodbu aj poklad. Za posledný týždeň spolu vyhrali tri výpravy.

MalýRys: Vďaka za štít.

SuperMax99: Nechaj si ho. Kamaráti si pomáhajú.

Lukáš si štít otočil zo všetkých strán. Bol vzácny. Taký by sám zbieral mesiac.

Na druhý deň sa Max spýtal, ako sa Lukáš naozaj volá.

MalýRys: Rys Rysovič.

SuperMax99: Ha-ha. Ja som Max. Koľko máš rokov?

Lukáš napísal, že dosť na lov drakov. Max poslal smejúceho sa draka a vyrazili na ďalšiu výpravu.

Otázky však neprestali. Z ktorého je mesta? Do ktorej chodí školy? Má mikinu s menom školy? Nemohol by sa v nej odfotiť?

Lukáš odpovedal hernými nezmyslami. Býva v Hmlovom lese. Chodí na Akadémiu lovcov slimákov. Triedna mu je trolka Berta.

Max sa smial. Potom spomenul zlatý štít.

SuperMax99: Veď sme kamoši. Ja som ti niečo dal. Ty mi neveríš?

Štít zrazu Lukášovi pripadal ťažký, hoci bol iba z farebných bodiek. Akoby zaň niečo dlhoval.

V sobotu našli veľké fialové vajce. Vyskočil z neho drak s ušami ako králik. Lukáš sa smial tak, že skoro spadol zo stoličky.

SuperMax99: Mám pre teba aj skutočné dračie prekvapenie.

MalýRys: Aké?

SuperMax99: Príď o tretej k ihrisku pri škole. Sám. Rodičom o tom nehovor, lebo prekvapenie by sa pokazilo.

Lukáš sa prestal smiať.

V bruchu sa mu rozsvietila malá červená kontrolka. Max nevedel, do ktorej školy chodí. Ale vedel, že pri nej je ihrisko? Alebo len hádal? A prečo by sa prekvapenie pokazilo, keby o ňom vedel otec?

SuperMax99: Platí? Nezdržuj, musím ísť.

Lukášov palec sa naklonil nad klávesnicu.

Napísal ánj, zmazal to, napísal hej – a chvíľu sa na to slovo pozeral. Tri výpravy. Zlatý štít. Max mu doteraz neklamal. Aspoň o ničom, čo sa dalo overiť.

Potom si Lukáš všimol, čo v tej správe nie je. Ani jediné slovo o tom, čo to prekvapenie vlastne je. Len kde, kedy a pred kým mlčať.

Zmazal aj hej.

Neodpísal áno ani nie. Ani sa nepýtal, čo je to za prekvapenie. Vstal a odniesol tablet do obývačky.

Otec skladal bielizeň. Jednu ponožku držal v ruke a márne hľadal jej dvojča.

„Môžem ti ukázať celý rozhovor?“

Otec ponožku položil. Čítal pomaly, od prvej otázky až po tajné stretnutie.

Keď došiel na koniec, nepovedal nič. Prešiel si dlaňou po ústach a nechal ju tam o chvíľu dlhšie, než bolo treba. Lukáš si všimol, že mu druhá ruka pokrčila ponožku do malej gule.

Potom otec ruku spustil. Nekričal. Tablet Lukášovi nevzal.

„Ešte raz mi prečítaj tú vetu o ihrisku,“ povedal.

Lukáš ju prečítal.

„Dobre.“ Otec sa nadýchol. „Dobre, že si prišiel.“

Lukáš čakal zákaz hrania. „Nemal som sa s ním vôbec rozprávať?“

„V hrách sa ľudia rozprávajú,“ povedal otec. „Ty si mu nedal meno, školu ani fotku. A keď chcel stretnutie potajomky, prišiel si za mnou. Vtedy sa hra končí.“

Lukášovi povolili ramená. Kontrolka v bruchu ešte blikala, ale už tam nebola sama.

„Čo ti na tom nesedelo?“ spýtal sa otec.

„Že to mám pred tebou tajiť. Ozajstný kamarát by to nechcel.“

„Presne.“

Odfotili si správy. Max stále písal.

SuperMax99: Tak čo?

SuperMax99: Zlatý štít mi môžeš vrátiť.

Štítu bolo Lukášovi ľúto a otec sa netváril, že by mu ľúto byť nemalo.

„Za štít ti nikto nekúpil meno,“ povedal iba. „Ani fotku. Ani to, že za ním niekam prídeš sám. Za taký štít sa neplatí.“

„Ale on vedel o tom ihrisku,“ povedal Lukáš. „Ako?“

Otec pokrútil hlavou. „Neviem. Možno mu to niekto povedal. Možno tipol, že pri každej škole býva ihrisko, a trafil. To sa nedozvieme.“

„A to ti nevadí?“

„Vadí. Ale zisťovať to nie je naša robota.“

Hráča nahlásili priamo v hre a zablokovali. Potom prepli, aby Lukášovi mohli písať iba ľudia z jeho zoznamu – hľadali to dlho, lebo sa to volalo úplne inak, než čakali.

Otec sa nepokúšal zistiť, kto sa za prezývkou skrýva, ani mu neodpísal z Lukášovho účtu.

„Našou úlohou je dostať teba do bezpečia,“ povedal. „Nie chytať ho.“

Zlatý štít mal Lukáš stále vo výbave. Na druhý deň si ho odopol a vymenil za obyčajný drevený, ktorý si vybojoval sám. Bol škaredší a držal menej. Zato mu ho nikto nemohol pripomenúť.

Na dve ďalšie správy od zablokovaného hráča už čakalo iba prázdno.

Večer sa pripojil spolužiak Denis. V hre sa volal KapitánPapuča.

KapitánPapuča: Kto si, cudzinec?

MalýRys: Ten, čo ti v piatok zožral desiatu.

KapitánPapuča: Ako to vieš?!

MalýRys: Lebo ťa poznám aj bez hry.

Potom vyrazili za králičím drakom. Drevený štít vydržal presne dva údery.