Kapitola 1: Vieš, čo je cirkev?

„Najväčší omyl v dejinách viery nastal vo chvíli, keď sme živé spoločenstvo premenili na adresu, kam sa chodí v nedeľu.“

Keď sa dnes opýtaš spolužiaka na strednej, kamoša na internáte alebo kolegu v open space, čo je to cirkev, takmer s istotou urobí jednu z dvoch vecí: buď ukáže prstom cez okno na kamennú budovu s krížom na veži, alebo si predstaví inštitúciu s hierarchiou kňazov, biskupov, úradných pečiatok a starých nariadení.

Ak patríš k veriacim ľuďom, možno si zvyknutý hovoriť vety ako: „V nedeľu idem do cirkvi,“ „Naša cirkev organizuje mládežnícky tábor,“ alebo „V tej cirkvi sa mi nepáči štýl chvál.“

Zastav sa na chvíľu. Prečítaj si tie vety ešte raz.

Ani jedna z nich nedáva z pohľadu pôvodného textu Novej zmluvy najmenší zmysel. Apoštol Pavol, Peter ani Ján by vôbec nerozumeli, o čom hovoríš. Ako môžeš „ísť do cirkvi“? Ako môže cirkev „niečo organizovať“ pre teba ako pasívneho zákazníka?

Najväčšou tragédiou dejín kresťanstva je presne tento posun: ako sa z divokého, životom pulzujúceho organizmu stala kamenná inštitúcia. Nemecký sociológ Max Weber nazval tento proces „rutinizáciou charizmy“. Znamená to, že každé hnutie, ktoré vzniklo z čistého nadšenia, vnútornej slobody a autentického života, po odchode prvej generácie zakladateľov postupne skamenie. Charizmu nahradia úrady, slobodu nahradia predpisy a živého Ducha nahradí tradícia, ktorú treba za každú cenu udržiavať pri živote, aj keby už vnútri dávno nič nedýchalo.

Skôr než otvoríme grécky text Novej zmluvy, treba počuť námietku, ktorú vyslovujú nielen skeptici, ale aj mnohí oddaní cirkevníci:

„Cirkev je predsa historicky etablovaná organizácia s právnou subjektivitou, oficiálnou štruktúrou a posvätným priestorom. Každá sociálna skupina potrebuje pravidlá, vedenie a nejakú nehnuteľnosť. Bez inštitúcie, kňazov a jasnej hierarchie by sa kresťanstvo rozpadlo do týždňa na tisíc chaotických siekt. Hovoriť o cirkvi ako o čírom organizme bez inštitúcie je naivný romantizmus, ktorý v reálnom svete nemôže prežiť.“

Je to silná námietka a patrí jej plná váha, nie úloha slameného panáka. Má pravdu v jednom: žiadne spoločenstvo, ktoré chce prežiť dlhšie než jednu generáciu, sa nezaobíde bez nejakej formy poriadku. Ľudia potrebujú vedieť, kto rozhodne v spore, kde sa v nedeľu zídu a kto sa postaví ku dverám, keď treba niekoho vyprevadiť. Bez akejkoľvek organizácie by sa raná viera pravdepodobne rozpadla na desiatky vzájomne nezrozumiteľných smerov. Otázka teda neznie, či má spoločenstvo mať poriadok. Otázka znie, z čoho ten poriadok pramení.

Pramení z vonkajšieho tlaku inštitucionálneho aparátu, ktorý ľudí riadi ako štátny úrad? Alebo z vnútorného pulzu života, tak ako v každej živej rodine a zdravom tele?

Ak nepochopíš svoju skutočnú identitu, každá ďalšia snaha o zmenu bude len prelepovaním tapety na praskajúcej stene. Preto začíname od základov: Čo to vlastne znamená byť cirkvou?

Ekklesia: Prečo to nikdy nebola budova

V grécko-rímskom svete prvého storočia nebolo slovo ekklésia žiadnym tajomným náboženským termínom. Keď ho Ježiš v Matúšovom evanjeliu (Mt 16:18) po prvý raz použil pred učeníkmi, nevymyslel si novotvar. Použil slovo, ktoré každý bežný človek v Stredomorí dôverne poznal.

V populárnej kresťanskej literatúre sa často dočítaš, že ekklésia pochádza z predložky ek (von) a slovesa kaleó (volať), a preto znamená „tí, ktorí sú povolaní von zo sveta“. Znie to pekne a pobožne, no moderná jazykoveda upozorňuje, že ide o takzvaný etymologický klam. V bežnej hovorovej gréčtine prvého storočia slovo ekklésia neznamenalo žiadnu ezoterickú skupinu „vyvolencov“. Znamenalo jednoducho zhromaždenie.

V starovekých gréckych mestských štátoch (poleis) bola ekklésia riadnym snemom slobodných občanov mesta. Keď mestský posol zatrúbil na roh, občania vyšli zo svojich domov a dielní na námestie, aby spoločne rokovali, hlasovali o zákonoch a riešili správu mesta. V Septuaginte – gréckom preklade Starého zákona – sa slovo ekklésia bežne používalo ako ekvivalent hebrejského výrazu qahal, čo bolo zhromaždenie izraelského ľudu na púšti pred Hospodinom (Skutky 7:38).

A aby bolo úplne jasné, že slovo ekklésia samé o sebe nebolo posvätným náboženským pojmom: v 19. kapitole Skutkov apoštolov (Sk 19:32, 39, 41) Lukáš týmto istým slovom trikrát pomenúva rozvášnený pohanský dav remeselníkov v divadle v Efeze, ktorí kričali a búrili sa proti Pavlovi kvôli kšeftom so striebornými soškami bohyne Artemis!

Keď Ježiš a apoštoli siahli po tomto svetskom, občianskom slove, urobili tri zásadné rozhodnutia:

1. Odmietli náboženský chrámový jazyk: Ježiš nepoužil slovo naos ani hierón (posvätný chrám), nepoužil slovo thiasos (tajný kultový spolok) ani collegium (rímsky cech). Vybral si slovo, ktoré označovalo plnoprávne zhromaždenie občanov.
2. Vyhlásili nové občianstvo: Pavol píše kresťanom do rímskej kolónie vo Filipách: „Naše občianstvo (politeuma) je v nebesiach“ (Flp 3:20). V rímskom práve bolo politeuma osadou rímskych občanov žijúcich na cudzom území, ktorí reprezentovali kultúru a zákony Ríma. Kresťanská ekklésia je vyslanectvom Božieho kráľovstva uprostred mesta – nie uzavretým klubom, ktorý uteká pred svetom.
3. Zrušili pasivitu divákov: V aténskej ekklésii mal každý slobodný občan výsostné právo prehovoriť. Tento princíp sa volal iségoria – rovné právo na slovo. Nikto tam nešiel sedieť ako nemý divák, ktorý hodinu počúva cudzí monológ a potom hodí mincu do pokladničky.

V celom Novom zákone sa slovo ekklésia vyskytuje 114-krát. A ani v jednom jedinom prípade neoznačuje budovu, chrám, kaplnku ani inštitúciu. Vždy, bez výnimky, označuje ľudí.

Preto keď povieš: „Idem do cirkvi,“ hovoríš rovnaký nezmysel, ako keby si povedal: „Idem do mojej rodiny.“ Do rodiny nemôžeš ísť. Ty tou rodinou si.

Prvých tristo rokov: Viera bez chrámov

Poďme sa pozrieť na historický fakt, ktorý väčšine moderných kresťanov vyrazí dych: Kresťanstvo existovalo takmer tristo rokov bez toho, aby vlastnilo jedinú cirkevnú budovu.

Skús si predstaviť rímsky svet v 1. a 2. storočí. Každé jedno náboženstvo malo svoje chrámy. Židia mali monumentálny chrám v Jeruzaleme s obrovskými kamennými kvádrami a dymiacim oltárom. Rimania mali Panteón, Jupiterov chrám a stovky svätýň po celej ríši. Gréci mali Akropolu. Každý vedel, ako vyzerá „poriadne náboženstvo“: potrebuješ posvätný okrsok, oltár, sochu božstva a kňazskú kastu v špeciálnych rúchach, ktorá prináša zvieracie obete.

A do tohto sveta vstúpili prví kresťania. Nemali žiadne chrámy. Nemali žiadne oltáre. Nemali žiadne sochy. Nemali žiadne posvätné rúcha.

Pre starovekých Rimanov to bolo také nepochopiteľné, že kresťanov oficiálne obviňovali z ateizmu! Pohanský rečník Caecilius – postava, ktorú v dialógu Octavius na prelome 2. a 3. storočia napísal kresťanský autor Minucius Felix ako hlas vtedajšej rímskej kritiky – to zhrnul pohŕdavo: „Prečo nemajú žiadne oltáre, žiadne chrámy, žiadne známe obrazy bohov? Prečo sa nikdy nezhromažďujú verejne a nemajú žiadne posvätné miesta?“

Najstaršia archeologicky doložená kresťanská modlitebňa na svete sa nachádza v meste Dura-Europos na brehu rieky Eufrat v dnešnej Sýrii. Pochádza približne z roku 240 po Kr. A čo to je? Nie je to žiadna bazilika ani chrám. Je to obyčajný obytný rímsky dom, v ktorom veriaci zbúrali jednu priečku medzi dvoma izbami, aby sa tam pomestilo viac ľudí pri stole, a jednu malú miestnosť upravili na krstný bazénik s jednoduchými nástennými maľbami.

Kresťania sa takmer tri storočia stretávali výlučne v domoch, na trhoch, pri riekach alebo v dielňach. Pavol v Liste Rimanom píše: „Pozdravte Prisku a Akvilu... pozdravte aj cirkev v ich dome“ (Rim 16:3–5). Pozdravuje cirkev v dome Filemóna (Flm 1:2), v dome Nymfy (Kol 4:15).

Keď apoštol Pavol stál v Aténach na Areopágu pred gréckymi filozofmi, povedal im vetu, ktorá musela znieť ako revolučný blesk z jasného neba:

„Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, súc Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukami, ani si nedá slúžiť ľudskými rukami, akoby niečo potreboval...“ (Skutky 17:24–25)

Až v roku 313, keď cisár Konštantín urobil z kresťanstva tolerované a neskôr preferované náboženské impérium, sa veci radikálne zvrhli. Rímsky štát začal kresťanom stavať obrovské baziliky. Bazilika však nebola pôvodne chrámom – bola rímskou súdnou a audienčnou sieňou, kde cisár alebo prétor sedel na vyvýšenom polkruhovom tróne (apsida) a pod ním stáli poddaní.

Kresťanstvo prevzalo architektúru cisárskeho súdu: do apsidy posadilo biskupa, pódium oddelilo od ľudu zábradlím, zaviedlo kadidlá a sprievody s pochodňami presne podľa rímskeho dvorného protokolu. To, čo dnes mnohí považujú za „odvekú kresťanskú tradíciu“, nie je nič iné ako rímska cisárska administratíva zo 4. storočia navlečená na novozmluvný text.

Päť biblických metafor: Ani jedna z nich nie je z kameňa

Keď pisatelia Novej zmluvy hľadali prirovnania, aby vysvetlili, čo je to ekklésia, nepoužili ani jednu metaforu z oblasti štátnej správy, techniky či korporácie. Použili päť hlbokých obrazov – a všetky bez výnimky hovoria o živote, láske a vzťahoch:

Rodina a domáci viery (Oikeioi)

Pavol píše: „Robme dobre všetkým, ale najmä domácim viery (oikeioi tés pisteós)“ (Gal 6:10) a v Efezanom dodáva: „Už nie ste cudzinci ani prichodzí, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2:19). Cirkev nie je klub s členskými poplatkami. Je to rodina, kde Boh je Otec a my sme bratia a sestry. V rodine sa nerozkazuje cez obežníky, v rodine sa sedí pri stole.

Chrám zo živých kameňov (Pneumatikos oikos)

Apoštol Peter píše: „Aj vy sami ako živé kamene budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo...“ (1Pt 2:5). Pozri sa na ten obrovský kontrast: starý chrám bol z mŕtvych, neotesaných skál, kde prebývala Božia prítomnosť za hrubou oponou. Nový chrám je tvorený živými ľuďmi. Svätým priestorom už nie je budova, ale vzťahový priestor medzi nami. Kde sú dvaja alebo traja zjednotení v Kristovom mene, tam vzniká Boží príbytok (Mt 18:20).

Božia roľa a Božia stavba

V 1. liste Korinťanom Pavol píše: „My sme Boží spolupracovníci; vy ste Božia roľa, Božia stavba“ (1Kor 3:9). Roľa je pôda, v ktorej klíči semeno života. Nerastie mechanicky, potrebuje vlahu, trpezlivosť a slnko.

Telo Kristovo (Soma Christu)

V 1. Korinťanom 12 a Efezanom 4 nachádzame najprepracovanejšiu metaforu: cirkev nie je organizácia, ale biologické telo. Kristus je Hlava a my sme jednotlivé údy – oko, ucho, ruka, noha. Každý úd má nenahraditeľnú funkciu. V tele neexistuje divák. Predstav si ruku, ktorá by povedala: „Ja sa dnes budem len pozerať, ako noha kráča.“ To nie je telo, to je ochrnutie.

Nevesta Baránkova (Nymfé)

V liste Efezanom 5 a v knihe Zjavenia (Zjv 19:7; 21:9) vidíme vrcholný obraz: cirkev ako Milovaná, ako Nevesta pripravená pre svojho Ženícha. Je to obraz najhlbšej intimacy, sebaodovzdania a vernosti. Kristus nezomrel za budovu z tehál, nezomrel za úradnú inštitúciu. Položil život za svoju Nevestu.

Všeobecné kňazstvo: Koniec kasty vyvolených

Jedným z najničivejších dedičstiev inštitucionalizácie cirkvi je rozdelenie na dve triedy veriacich: na klérus (tých, ktorí majú licenciu na duchovno) a laikov (pasívnu masu, ktorá má sedieť, počúvať a platiť).

V Starom zákone malo toto delenie svoje miesto. Celý národ Izraela mal len jeden kmeň (Lévi) a jednu rodinu – Áronovcov –, ktorí smeli pristupovať k oltáru a vykonávať kňazskú službu. Bežný Izraelita sa k svätyni svätých nemohol ani priblížiť, inak by zomrel.

Lenže vo chvíli, keď Ježiš na kríži zvolal: „Dokonané je!“, stala sa vec s nesmiernymi dôsledkami: masívna chrámová opona, ktorá oddeľovala svätyňu svätých od ľudí, sa roztrhla na dvoje odvrchu až naspodok (Mt 27:51).

Boh tým poslal celému vesmíru jasný signál: Koniec sprostredkovateľom.

Apoštol Pavol to vyjadril úplne jednoznačne:

„Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš.“ (1Tim 2:5)

Medzi tebou a Bohom nestojí nikto iný. Žiaden kňaz, žiaden pastor, žiaden biskup, žiaden prorok, žiaden guru. Každý človek, ktorý uveril v Krista a bol pokrstený v jeho mene, má plný, ničím neblokovaný prístup priamo pred Boží trón.

Apoštol Peter píše celému spoločenstvu – nie nejakej úzkej skupinke lídrov:

„Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho podivuhodného svetla.“ (1Pt 2:9)

Slovo „laik“ pochádza z gréckeho laos, čo znamená „Boží ľud“. V Novej zmluve je celý Boží ľud kráľovským kňazstvom. Každý veriaci je povolaný prinášať duchovné obety, každý má právo modliť sa za chorých, každý má právo lámať chlieb pri stole a každý má dar Ducha na budovanie ostatných.

Označenie kresťanských vodcov slovom „kňaz“ (sacerdos v latinčine, hiereus v gréčtine) sa v cirkvi neobjavilo skôr ako koncom 2. a v 3. storočí – u autorov ako Tertulián a Cyprián. Nová zmluva slovo kňaz pre kresťanských služobníkov nikdy nepoužíva.

Organizmus vs. inštitúcia: Dva odlišné svety

Aby sme videli, v čom presne spočíva priepasť medzi biblickou podstatou a historickou inštitúciou, pozrime sa na to, ako sa obe správajú v praxi:

Keď sa pozrieš na tento kontrast, začne ti svitať, prečo sa v mnohých tradičných aj moderných megazboroch cítiš tak zvláštne prázdno. Nie je to tým, že by ľudia okolo teba boli zlí. Mnohí z nich milujú Boha a úprimne sa snažia. Problém je v architektúre systému.

Ak naleješ živú vodu do betónovej formy, betón ju neudrží nažive – on ju len ohraničí, uzavrie a časom sa v nej začnú tvoriť riasy.

Inštitúcia a organizmus vedľa seba: rozdiel nie je v úprimnosti ľudí, ale v architektúre systému.

Dura-Europos a Reinhard Hirtler: Objavenie pôvodnej stopy

Antické mesto Dura-Europos na brehu Eufratu objavili náhodou britskí vojaci pri kopaní zákopov v roku 1920. O desať rokov neskôr, v sezóne 1931 – 32, archeológovia v jeho piesočných dunách odkryli niečo, čo nikto nečakal. Nenašli tam len keramiku. Našli tam poklad nevyčísliteľnej hodnoty: najstaršiu zachovanú kresťanskú zhromažďovaciu budovu na svete, datovanú približne do rokov 232–240 po Kr.

Ak by si čakal ranú verziu katedrály, bol by si sklamaný. Nebola to bazilika. Nemala veže, mramorové stĺpy ani pozlátený oltár oddelený od ľudu. Bol to úplne obyčajný obytný dom. Majiteľ v ňom len zbúral jednu priečku medzi izbami, aby sa dovnútra, okolo stola, zmestilo tridsať či štyridsať ľudí. Zhromažďovacia sieň mala aj svoj vstavaný nízky stupienok, no bol to praktický detail, nie oddelené pódium: miesto, odkiaľ ťa pri čítaní alebo modlitbe každý pri stole videl a počul, nie tribúna za zábradlím, ku ktorej by sa bežný veriaci nedostal. Rozdiel, na ktorom všetko stojí, sa nedá zúžiť na jeden stupienok. Je to dom, nie chrám. Stôl, nie oltár.

Presne na tento pocit narazil rakúsky misionár Reinhard Hirtler. Po rokoch služby v klasickom cirkevnom systéme a na misiách videl to isté, čo mnohí z nás: unavených ľudí, ktorí si v nedeľu odkrútia monológ z pódia a v pondelok odchádzajú domov rovnako osamelí. Boh mu už pred dvadsiatimi rokmi ukázal, že Ježiš neposlal apoštolov stavať inštitúcie, ale tvoriť učeníkov pri stole – presne ako v Dura-Europos. Reinhard o tom chcel okamžite hovoriť, no nemohol. Musel čakať. Dve desaťročia sa túto víziu snažili s rodinou žiť aspoň potichu a verejne prehovoril až nedávno, keď mu na to Boh konečne dal „zelenú“.

Môj vlastný príbeh išiel zvláštne paralelne. Nezávisle od Reinharda som vnútorne dospel k veľmi podobným veciam. Videl som tú istú osamelosť v radoch stoličiek. Lenže, úprimne? Netušil som, ako z toho von a ako to reálne žiť inak. Tlak zabehnutého náboženského systému bol jednoducho príliš silný.

Keď však Reinhard po rokoch ticha s týmto odkazom vystúpil, niečo sa vo mne zlomilo. Nielenže presne doplnil tých pár bielych miest v mojej vlastnej skladačke, ale hlavne mi vrátil odvahu. Odvahu znova vstať, pustiť sa do toho naplno a napísať túto knihu.

Pretože keď sa cirkev vráti z monumentálnych chrámov späť k stolu v obývačke, nestráca svoju veľkosť. Získava späť svoju dušu a spomenie si, kým vlastne je.