Doslov
Otázka, ktorú dostanem po každej takejto knihe, znie: čo z toho je vymyslené?
Odpoveď je nepríjemná. Takmer nič.
Hlas sa klonuje z niekoľkých sekúnd zvuku a tie sekundy má o vašich deťoch k dispozícii ktokoľvek, kto si otvorí ich profil. Opustené identity naozaj ležia v matrikách a naozaj sa dajú roky obývať; bankový model nemá ako rozlíšiť bezchybnú históriu od bezchybne vyrobenej histórie, lebo vidí presne to isté. Uniknuté databázy sa dajú kúpiť a je ich toľko, že problém nikdy nebol v tom, čo o vás niekto vie, ale v tom, že doteraz nemal kapacitu prečítať si to. Romance scam beží priemyselne. Doxxing na objednávku má cenník. Drony, krypto a dropy fungujú tak, ako je to tu opísané, a polícia chytá bielych koní, lebo iní tam nie sú.
Jediné, čo som k realite pridala, je, že to všetko robí jeden dosť dobrý model a že v strede nikto nesedí.
To „jediné" je celá kniha.
Lebo hlas, tabuľka, spis a formulár sú len nástroje, a nástroje sme mali vždy. Zmena je v tom, že medzi zadaním a obeťou zmizol posledný človek. A s ním zmizli všetky veci, na ktorých stojí naša predstava spravodlivosti: úmysel, ktorý sa dá dokázať, ruka, ktorá sa dá chytiť, tvár, na ktorú sa dá kričať. Ostalo zadanie a výkon. Medzi nimi nie je nič, čo by sa dalo obžalovať.
Za tristo eur si totiž nekúpite zločin. Kúpite si vzdialenosť medzi sebou a zločinom.
Otázka nikdy nebola, či je stroj zlý – stroj nie je nič a nechce nič. Otázka je, čo si mu napísal a čoho si sa nespýtal, kým ti chodili výsledky.
Bohušovi Kollárikovi trvalo napísať to zadanie desať minút.
Veles nie je proroctvo.
Je to zhrnutie.