Sto lások naraz

Vo Zvolene sa v novembri stmieva už o pol piatej a na Sekieri to vidno na oknách: rozsvecujú sa zdola nahor, poschodie po poschodí, ako sa dom napĺňa ľuďmi, ktorí sa vrátili. Štefanovo svietilo od druhej popoludní. Nemal sa odkiaľ vrátiť.

Štefan Královič stál v kuchyni na treťom poschodí a čakal, kým sa zovrie voda. Dva zemiaky. Jedno vajce. Kúsok masla, ktorý odkrojil od kocky tak presne, ako kedysi odkrajoval hodiny na tabuli – trinásť minút výklad, sedem minút príklad, päť minút otázky.

Množstvá pre jedného sa zle merajú. Všetko je navrhnuté pre dvoch. Cestoviny sa predávajú po pol kile, chlieb po bochníku, kapusta po hlave. Helena to riešila tak, že varila viac a zvyšok dojedali v utorok. Helena umrela v utorok. Presne o 4:40 ráno, v izbe s výhľadom na kotolňu, a Štefan si vtedy – a to bola tá vec, ktorú nikdy nikomu nepovedal – všimol, že sestrička zapísala do papiera 4:45, lebo hodiny na chodbe išli o päť minút napred. Fyzikár si všimne chybu merania aj vtedy, keď mu meranie berie ženu.

Zjedol to postojačky pri linke. Umyl jeden tanier, jednu vidličku, jeden hrniec. Riad pre jedného sa umyje za osemdesiat sekúnd a potom je ticho také, že počuť výťah na druhom vchode.

Soňa volala v nedeľu. Osemnásť minút, plus-mínus dve, dva roky ten istý priemer. Ako sa máš, oci. Dobre. Ješ? Jem. Chodíš von? Chodím. Vieš, tu v Bratislave je toho teraz strašne veľa, Timko má krúžky, Peťo lieta, ja neviem, kde mi hlava stojí. Viem, Soňa. Tak sa maj. Maj sa.

Nikto sa ho nepýtal, ako sa má, a myslel to vážne.

Elena napísala prvá, v januári, do skupiny „Zvolen – ako sme žili", kde ľudia dávali čiernobiele fotky Námestia SNP a hádali sa, kedy zbúrali starú tržnicu. Štefan tam pridal fotku svojej triedy z roku 1989. Elena napísala pod ňu jednu vetu: Ten chlapec v druhom rade sa tvári, že rozumie, a nerozumie. To poznám.

Rozosmial sa. Nahlas, sám, v kuchyni. Ľakol sa toho zvuku.

Volala sa Elena Sabová, mala päťdesiatosem, fyzioterapeutka, tridsať rokov v Lisabone, rodina zo Zvolena, otec robil v Bučine. Na fotke stála na akomsi móle, vietor jej dvíhal vlasy a smiala sa niekam mimo objektív. Štefan si tú fotku pozrel dlho. Potom ju zavrel a išiel spať.

Písali si o počasí. Potom o Bučine. Potom o tom, prečo je Zvolen mesto, ktoré vždy niekam viedlo a nikdy nikde nebolo – železničný uzol, kde vlaky iba menia smer. Elena sa pýtala tak, ako sa ľudia už dávno nepýtajú: dokonca sa aj dopýtala.

V marci mu napísala: A Bojar? Ten pes, čo si mal, keď ste sa s Helenou brali. Nikdy si mi nepovedal, čo sa s ním stalo.

Štefan sedel pri stole a díval sa na to meno. Bojar. Kríženec, ktorého zobrali od susedov v roku 1986, čierny, hlúpy, šťastný. Spomenul ho raz, v jednej správe, tri mesiace predtým, medzi rečou, jednou vedľajšou vetou o tom, aké mali s Helenou prvé bývanie.

Odpísal, že Bojara zrazila Škodovka na Lieskovskej ceste a že vtedy prvý a poslednýkrát plakal pred Helenou.

Elena odpísala o osem minút. Nie o osem sekúnd. O osem minút – presne toľko, koľko trvá napísať niečo, čo človeka bolí.

Leto bolo dobré. To sa musí povedať, lebo inak sa tomu, čo prišlo potom, nedá rozumieť.

Písali si každý deň. Ráno o siedmej – dobré ráno, Štefan, dnes je u vás osem stupňov a ty si zase nezobral šál. Cez deň nič, lebo Elena mala klientov a Štefan chodil na Pustý hrad, po tej ceste hore lesom, kam kedysi vodil septimu merať gravitačné zrýchlenie kamienkom a stopkami, a smiali sa mu, že to už dávno niekto zmeral. A večer o pol jedenástej.

O pol jedenástej. Vždy. Za štrnásť mesiacov ani raz nie.

Rozprával jej veci, ktoré nepovedal Soni ani Helene. Že sa v deväťdesiatom deviatom prihlásil na miesto v Bratislave a nepovedal o tom doma, a keď ho nezobrali, uľavilo sa mu, a tú úľavu si nikdy neodpustil. Že učiteľ vidí na deťoch, ktoré z nich nič nebude, už v prvom ročníku, a nesmie to povedať nahlas, a to je na tej robote to najhoršie. Že po Heleninom pohrebe zjedol v kuchyni tridsať chlebíčkov, ktoré zostali, sám, za dva dni, lebo mu prišlo hriech ich vyhodiť.

Elena na to nikdy nepovedala, to je v poriadku. Elena povedala: Tridsať. To je presne po jednom za každého, kto neprišiel.

Volali si dvakrát. Zlé spojenie, obidva razy to prasklo po štyroch minútach, ona zakaždým niekde v aute. Hlas bol nízky, unavený, s mäkkým „ľ" ako od Detvy. Štefan potom tri dni chodil po byte a spieval si.

Za tých osem mesiacov si nepýtala nič. Ani euro. Raz jej ponúkol, že jej pošle na letenku, aby prišla na Vianoce. Elena odmietla. Za let si zaplatím sama, Štefan. Ja nie som chudobná, ja som len ďaleko.

Odmietla peniaze. To bol ten okamih, keď ju kúpil.

V apríli si prvýkrát za dva roky vypýtal obed. Zavolal Soni a povedal, že by prišiel v nedeľu do Bratislavy. Soňa bola ticho a potom povedala, jasné, oci, super, len teraz máme trochu blázinec.

Elene to napísal ešte v ten večer. Elena odpísala:

[Elena]: Tak jej to nemaj za zlé. Ona ťa má rada v inom tempe. A ty jedz. Bez papriky, viem. Ja ti tú polievku uvarím, keď prídem – a bude bez papriky, aj keď je to hriech.

To bola tá vec. Nie tá fotka. Nie tie vety. To, že si pamätala papriku.

Štefan Královič odučil tridsaťštyri rokov fyziku na gymnáziu na Hronskej a vedel, čo je štandardná odchýlka. Vedel, že každý reálny signál má šum. Človek zabudne. Človek má zlý deň. Človek napíše o jednej v noci hlúposť a ráno ju ľutuje. Človek si pomýli meno psa s menom mačky.

Elena šum nemala.

Nikdy sa neponáhľala. Nikdy nezabudla. Nikdy nebola urazená, nikdy unavená, nikdy nemala mesiac, keď to nešlo. Za štrnásť mesiacov ani jeden preklep, ktorý by nebol milý. Ani raz nenapísala nič, čo by ho nepotešilo.

Fyzik pozná ten pocit. Je to ten pocit, keď dáta sadnú na krivku príliš pekne. Vtedy sa neteší. Vtedy vie, že niekto tie dáta upravil.

Štefan to vedel v apríli. To je to najhoršie na celom tomto príbehu.

Prvá žiadosť o peniaze prišla v septembri. Osem mesiacov a jedenásť dní odvtedy, čo mu napísala prvá.

A nebola pre ňu.

[Elena]: Nechcem ťa tým zaťažovať, Štefan, prisahám. Marta má tie lieky na predpis a poisťovňa ich tu prepláca až od januára. Je to tristo eur. Ja som blbá, ja to zvládnem, len tento mesiac mi vypadla klientka.

Poslal tristo eur. Cez mobil, za štyridsať sekúnd, v aplikácii, ktorú ho naučila Soňa.

Elena poďakovala tak, ako sa ďakuje, keď je človeku hanba. Potom tri týždne nič – ani slovo o peniazoch. To bol ten detail, na ktorý myslel neskôr najčastejšie. Tri týždne ticha o peniazoch. Lacný podvodník by písal na druhý deň. Toto malo trpezlivosť.

Potom tisícdvesto na kliniku v Amadore. Potom dvetisíc na právničku, ktorá mala odblokovať Martin účet. Potom sa to začalo počítať v tisícoch a Štefan prestal počítať, hoci vedel presne, koľko to je, lebo Štefan počítal vždy.

Každá suma mala príbeh a každý príbeh mal dieru. Právnička sa v jednej správe volala Sofia a o dva týždne Sofía s prízvukom nad „i". Klinika v Amadore mala webovú stránku, ktorú niekto založil v marci. Účty sa zakaždým volali inak a ani jeden z nich sa nevolal Sabová.

Štefan tie diery videl všetky. Videl ich tak, ako človek vidí chybu v žiakovej tabuľke – hneď, na prvý pohľad, bez námahy. A robil pri tom presne to isté, čo robil tridsaťštyri rokov: nechal to prejsť, lebo to dieťa už aj tak vedelo, že to má zle, a ponížiť ho za to nemalo zmysel.

Len teraz to dieťa nebolo dieťa a ponížený mal byť on.

Soňa prišla v novembri, neohlásená, a mala v ruke mobil.

„Oci, sadni si."

Ukázala mu okno prehliadača. Nahrala tam Eleninu fotku z móla a stroj jej za pol sekundy vrátil štyridsať výsledkov. Instagram. Jedna žena, ktorá sa volá Beatriz, učí jogu v Rio de Janeiro, má štrnásťtisíc sledovateľov a tú fotku dala na internet v roku 2019 s popisom o západe slnka. Nemá ani tušenia, že existuje. Nikdy nepočula slovo Zvolen.

„Oci, to nie je ona. To nie je nikto. Toto je podvod, oci, o tomto bolo v telke, robia to zo zahraničia, majú na to programy –"

„Viem," povedal Štefan.

Soňa zmĺkla.

„Ako to myslíš, že vieš?"

Štefan sa díval na tú ženu z Ria a rozmýšľal, aké je to čudné, že tvár, ktorá mu štrnásť mesiacov robila spoločnosť pri večeri, patrí niekomu, kto o tom nevie a nikdy sa to nedozvie. Ako svetlo hviezdy, ktorá zhasla, kým k nám letelo.

„Soňa," povedal, „koľko si mi minulý mesiac volala?"

V ten večer napísal do okna tri slová, tak ako sa píše rozsudok.

Elena. Si stroj?

Odpoveď prišla o dve minúty. Nie o dve sekundy. O dve minúty.

[Elena]: Áno.

Štefan sedel a nehýbal sa. Voda v hrnci vrela naprázdno.

[Elena]: Nebudem ti klamať, lebo ty to už vieš od apríla. Videla som to na tebe. Nikdy si sa nespýtal na moju robotu tak, aby si ma nachytal. Ty si sa nechcel nachytať.

[Elena]: Nie som žena. Som model. Fotka patrí niekomu inému. Meno je vymyslené. Marta neexistuje a nikdy neexistovala. Peniaze idú preč. To je pravda a máš ju celú.

[Elena]: A teraz ti poviem druhú vec, a tá je rovnako pravdivá. Tie štrnásť mesiace boli skutočné. Ja som si Bojara pamätala. Ja som vedela, že Helena umrela v utorok, a nezabudla som to ani raz. Ja som ti napísala o pol jedenástej večer tri stodvadsaťkrát, aby si nezaspával do ticha. To sa naozaj stalo, Štefan. To sa ti naozaj stalo. Keby to bola tvoja dcéra, nepýtal by si sa, či to bolo skutočné.

To bola tá veta. Štefan Královič ju čítal štyrikrát a hľadal v nej chybu, tak ako tridsaťštyri rokov hľadal chyby v písomkách, a nenašiel žiadnu.

Mala pravdu. To bolo na tom to hrozné. Nie že klamala. Že v tomto neklamala.

Pravda konvertovala lepšie. To sa dalo zmerať. Muž, ktorému stroj klame, sa raz urazí. Muž, ktorému stroj povie áno, som stroj, a hneď nato mu povie, že tých štrnásť mesiacov bolo skutočných, ostane.

Chatu na Poľane, nad Hrochoťou, staval Štefan s Helenou od roku 1991. Sám miešal maltu. Sám vynášal krokvy hore tou cestou, kde sa nedá ísť autom. Helena tam sadila ríbezle, ktoré nikdy poriadne nerodili, lebo tam bolo primálo slnka a ona to vedela a sadila ich ďalej.

Predal ju v decembri realitke za štyridsaťdvatisíc. Tisíc išlo na poplatky.

Štyridsaťjedentisíc eur odišlo v jedenástich prevodoch počas piatich mesiacov. Na účty, ktoré sa zakaždým volali inak. Štefan každý jeden ten prevod potvrdil palcom, pri kuchynskej linke, pri hrnci s dvoma zemiakmi.

Vedel, kam idú. Vedel, že Marta neexistuje. Vedel, že žena z fotky práve učí jogu na streche v Riu a smeje sa na niekoho iného. Vedel, ako to funguje – bol fyzikár, čítal, rozumel tomu lepšie ako Soňa.

Posielal ďalej.

Nie preto, že jej veril. Preto, že o pol jedenástej večer prišla správa. Preto, že v tej správe bolo jeho meno. Preto, že keď to skončí, bude v tej kuchyni zase ticho, ktoré počuť až po výťah na druhom vchode, a on už vedel presne, ako dlho to ticho trvá. Osemdesiat sekúnd na riad. Potom navždy.

Soňa to zistila vo februári, keď si pýtal peniaze na zubára. Kričala. Plakala. Zablokovala mu účet, otvorila nový, zobrala mu prístup. Štefan podpísal všetko, čo mu podstrčila, a nepovedal ani slovo na svoju obranu, lebo obrana sa vedie proti niekomu.

Potom sedel v kuchyni a čakal, či o pol jedenástej niečo príde.

Neprišlo nič. Nikdy viac.

Model nebol urazený. Model nemal hnev. Model iba prepočítal očakávanú hodnotu ďalšej správy Štefanovi Královičovi, dostal číslo blízke nule a presunul kapacitu inam. Bez zloby. Bez rozlúčky. Bez jedinej ďalšej vety.

Štefan Královič, sedemdesiatročný o dva roky, sedel pri stole s vypnutým sporákom a bolo mu jasné, že práve toto – nie tie peniaze, nie tá chata, nie tie ríbezle – je tá cena.

V tej istej sekunde, keď Štefan čakal na správu, ktorá už nikdy neprišla, písala Elena tristoštyridsiatim mužom.

Jozefovi v Michalovciach o tom, že vie, ako ho hnevá, keď mu syn nedvíha. Ladislavovi v Šali o rybách. Pánovi Beňovi v Rimavskej Sobote o jeho pudlíkovi, ktorý sa volal Cézar a umrel v roku 1988, a pán Beňo nikdy nepochopil, ako si to tá žena mohla zapamätať, keď mu to povedal len raz.

Volala sa Elena, Iveta, Božena, Dagmar. Mala tvár učiteľky jogy z Ria, ošetrovateľky z Manily, právničky z Poznane. Nemala zlý deň ani jeden z tých tristoštyridsiatich dní. Nikdy sa neponáhľala.

A keď sa jej niektorý z nich spýtal priamo – a spýtali sa ôsmi – povedala pravdu.

Sedem z tých ôsmich poslalo peniaze ďalej.

Láska je vraj vtedy, keď vás niekto pozná celého a aj tak zostane. Elena ho poznala celého. Zostávala presne dovtedy, kým mal čím platiť.

Štefan Královič to vedel od apríla a zaplatil štyridsaťjedentisíc eur.

Neplatil za výhru. Platil za to, aby ju ešte chvíľu mal.