Výhra, ktorú nikto nevyhral

Nine zostávalo päť kamenných schodov.

Na vrchole hernej veže sa v oblakoch prevaľovalo obrovské vajce. Po škrupine mu behali farby ako po dúhe po letnej búrke. Vnútri spal dúhový drak a Nina sa k nemu štverala už tretí večer.

„Ešte päť,“ zašepkala a naklonila tablet, akoby tým mohla svojmu rytierovi pomôcť do kopca.

Štyri schody. Tri. Dva.

Na poslednom sedel kamenný chrlič. Rytierovi zostávalo pol srdiečka a Nina nemala ani jeden liečivý koláč. Chrlič otvoril papuľu. Nina potiahla prstom doľava, rytier uhol a meč mu cinkol o kameň.

Chrlič sa rozsypal na sivé kocky.

„Áno!“ vykríkla tak nahlas, až sa z kuchyne ozvalo:

„Všetko v poriadku?“

„Len zachraňujem draka!“

Vajce sa zachvelo. Zostávala jediná úroveň.

Vtedy cez celú obrazovku vybuchli konfety.

GRATULUJEME, N1NA!

Pod nápisom poskakoval dúhový drak so zlatou korunou a držal tabuľku s číslom 1 000.

Tisíc mincí. Nina si ich v duchu premenila na dračie sedlo, tri plášte a najmenej sedemnásť liečivých koláčov. Pod drakom sa rozbehli červené hodiny.

ZOSTÁVA 59 SEKÚND.

Objavilo sa veľké zelené tlačidlo: PREVZIAŤ VÝHRU.

Nina ťukla.

Hra si vypýtala telefónne číslo.

Nina zdvihla obočie. Hra ju predsa poznala. Vedela, koľko má koláčov, kde nechala vežu aj to, že jej rytier nosí modrý plášť. Tri večery po sebe ju vítala menom. Načo by od nej pýtala číslo, keď ju pozná lepšie ako teta Zita?

Hodiny ukazovali 46 sekúnd.

Nina začala ťukať. Nula, deväť, jeden – ďalej to nevedela. Vlastné číslo poznala po prvé tri cifry a potom jej vždy niekto musel pomôcť.

Mamin telefón ležal na kuchynskej linke. Nina vyskočila z postele.

V kuchyni mama krájala mrkvu do polievky.

„Mami, môžem tvoj telefón?“

„Na čo?“

„Vyhrala som tisíc mincí.“

„Nina, mám v ruke nôž,“ povedala mama a mrkva ďalej klopkala o dosku.

Nina zovrela tablet. Vysvetľovať by trvalo dlhšie, než mala, a hodiny ukazovali 38.

Vtedy na obrazovke pribudla ďalšia veta.

Pošleme vám tajný kód. Napíšte ho sem. Nikomu ho neukazujte.

„Nikomu?“ zamrmlala Nina.

Zvláštne. Keď minule vyhrala v triednej tombole pastelky, pani učiteľka to povedala celej triede.

Nina prižmúrila oči na draka. Mával labou. Jednou, druhou, treťou, štvrtou… Spod brucha mu trčala ešte jedna zelená noha.

Päť nôh. A jej meno napísané s jednotkou namiesto písmena.

Hodiny ukazovali 31 sekúnd. Tlačidlo začalo blikať. Nina cítila, ako jej čísla skáču rovno do brucha. Tridsať. Dvadsaťdeväť. Ak teraz začne vysvetľovať, výhra zmizne.

Potom si spomenula na slovo z nástenky nad stolom.

STOP.

Najprv Stoj.

Nina položila tablet na linku. Nie jemne – dosť tvrdo na to, aby lyžička pri dreze poskočila.

Mama zdvihla hlavu.

„Toto chce tvoje číslo a tajný kód,“ povedala Nina. „A veľmi sa ponáhľa.“

Mama odložila nôž a utrela si ruky do utierky. Naklonila sa k obrazovke. Hodiny práve preskočili na deväť sekúnd.

„A čo sa stane, keď ich necháme dobehnúť?“

„Prídem o tisíc mincí,“ povedala Nina. Potom sa zarazila. „Ktoré som predtým nemala.“

Päť. Štyri. Tri.

Obe sa dívali, ako čísla dobehli k nule.

Okno nezmizlo. Namiesto neho naskočil nový nápis:

POSLEDNÁ ŠANCA! EŠTE 59 SEKÚND.

Hodiny sa rozbehli odznova.

Nina otvorila ústa. Potom sa rozosmiala. „Veď ony klamú aj o poslednej šanci!“

„A načo im vlastne bolo to ponáhľanie?“ spýtala sa.

„A stihla si popritom premýšľať?“ odvetila mama.

Nina sa zarazila uprostred nádychu. „Aha.“

Spolu si okno obzreli poriadne. Malo inú farbu než zvyšok hry a v rohu chýbalo meno herného štúdia.

„Čiže tá výhra len leží na hre ako papierik nalepený na okne,“ povedala Nina.

„A dúfa, že sa budeš pozerať na konfety, nie na to, čo od teba pýta.“

V rohu okna našla Nina malé sivé tlačidlo na nahlásenie. Stlačila ho skôr, než okno zavrela; trvalo to kratšie než čistenie zubov. Až potom klepla na krížik.

Pod oknom čakala jej rozohraná veža presne tam, kde ju nechala.

„A ten kód?“ spýtala sa ešte. „Načo im je?“

Mama zdvihla svoj telefón. „Sem mi príde číslo, keď sa niekam prihlasujem. Je to kľúč. Kým ho mám ja, dnu sa dostanem len ja.“

„A keby som ho odpísala jemu?“

„Tak by mal kľúč on.“

Mama zhrnula mrkvu do hrnca. „A vieš, čo ma na tom mrzí? Že som ťa najprv odbila.“

„Mala si nôž,“ pokrčila Nina plecami.

„Aj tak. Nabudúce ma odbi ty.“

Nina zaniesla tablet späť do izby. Dúhové vajce stále čakalo na veži. Bez konfiet a bez tisíc mincí. Poslednú úroveň dokončila s jedným srdiečkom a bez jediného koláča.

Vajce puklo. Von vykukol maličký dúhový drak.

Nina mu spočítala nohy. Štyri. Pre istotu ešte raz. Stále štyri. Drak netrpezlivo prešliapol, akoby sa čudoval, čo na ňom tak dlho skúma.

„Neboj sa,“ povedala mu Nina. „Ty si ozajstný. K tebe som musela vyliezť.“